Until the end - part 5

Už sa nám to komplikuje.;)

Má to 1314 slov.. dosť dlhé, nie?:D

hope u like it;) x

V piatok bol dejepis trochu čudný. Nathan sa nerozprával s Liamom, ani raz. Ani sa nepozrel jeho smerom. Liam nehovoril s nikým. Ani s Louisom. Mal fialové vačky pod očami, čo ma videlo k tomu, aby som si myslel, že bol buď v strese, alebo nespal veľa. Písal som si poznámky, na druhú stranu triedy som sa pozeral čo najmenej.

Cítil som sa zle kvôli tomu, čo Liam spravil s mojim autom, hlavne po tom, ako mi trvalo aspoň hodinu, aby som to umyl. Bol by som hotový rýchlejšie, keby som šiel domov po mydlo, vodu alebo niečo, ale v žiadnom prípade nebudem šoférovať s obrovským ‘hey, som vyjebaný buzerant!‘ nápisom po celom aute.

Pokúšal som sa nemyslieť na jeho tvár, keď sa otočil aby odišiel. Pokúšal som sa nevšimnúť si ako dnes šiel s ovisnutými ramenami, hlava dole. Keď som na to myslel, trochu som sa cítil zle kvôli tomu. Nemalo žiaden význam ľutovať ho po tom, čo spravil, ale myslím si, že to nebol celkom jeho nápad.

Moje oči sa potulovali od môjho zošita na zadnú časť Nathanovej hlavy. Mohol prinútiť Liama aby popísal moje auto? To by dalo zmysel tomu, prečo Nathan nazval včera Liama zbabelcom. Taktiež podal farbu Liamovi, aj keď ho Liam mohol o ňu poprosiť.

Všimol som si ako Liam zdvihol hlavu, obrezujúc sa po triede. Moje dýchanie sa zrýchľuje, moje srdce začalo búšiť tak, ako keby mi chcelo vyskočiť z hrude. Moje oči zastali na jeho hlave, nevedel som odvrátiť zrak.  Naše pohľady sa stretli, tie jeho oči, o ktorých sa mi sníva posledné dni. Nakreslil som ich miliónkrát, nedokážem ich dostať z hlavy, ale žiadna moja kresba sa nemohla priblížiť k realite.

Nemohol som ďalej rozmýšľať o jeho očiach, pretože som v nich uvidel spoznanie. Jeho oči sa rozšírili, ramená sprísneli. Aj keď som sa chcel od neho otočiť a dávať pozor na hodinu, nemohol som prerušiť náš očný kontakt. Zostal som ako som bol aj doteraz a sledoval som jeho reakciu. Všimol som si, ako sa zhlboka nadýchol, prerušil náš očný kontakt. Pozeral dopredu a potom si opakovane prešiel rukou po vlasoch. Pozrel hore na strop, potom naspäť na svoju lavicu, kde jeho pohľad zostal do konca hodiny.

Chcel by som vedieť, na čo práve myslí. Teraz, keď už vie, že aj ja som na tejto hodine, chcem vedieť každú jeho myšlienku  a pocit. Bol znepokojený? Naštvaný? Neprestajne som myslel na ten večer.

Naozaj ho chcem aj po tom čo spravil? Po tom, čo tie slová roztrhali moje srdce na milióny kúskov?

Zazvonilo, a ja som pozeral, ako Liam doslova vyletel zo svojho miesta a von z triedy, Louisa nechal za sebou. On len zagúľal očami, pozbieral si veci a nasledoval Liama.

Ja som si veci zbieral pomaly, spracovával som fakt, že Liam opustil triedu v takom zhone. Vstal som a pomaly som išiel k dverám.

Všimol som si, ako sa Nathan na mňa pozeral. Uvidel ma a potom ma spoznal. Cítil som, ako sa moje srdce rozbúchalo a pulz zrýchlil, ako som šiel čo najrýchlejšie na ďalšiu hodinu, technické práce. Aj keď neviem, čo sa včera stalo, medzi Liamom a Nathanom, vedel som, že nechcem mať Nathana vo svojej blízkosti .

Hneď ako hodina začala, začal som pracovať na svojej krabici aby som sa rozptýlil. Nechcem myslieť na Nathana alebo Liama alebo na piatok. Len chcem na všetko zabudnúť.

„Zayn, tvoja krabica začína vyzerať úžasne!“ Mr. Taylor povedal a sadol si na stoličku vedľa mňa. Moja krabica bola kompletná a skoro celá pokrytá pavučinou, na ktorej pracujem celý týždeň. Pozeral na moju krabicu s takým obdivom, že som sa cítil trochu hrdý.

„Ďakujem.“ Bolo všetko, čo som vedel povedať. Čo by si mohol povedať učiteľovi?!

„Ako sa máš? Čo nového?“ opýtal sa trochu tichšie, takže nikto z ostatných študentov nás nemohol počuť, pričom pracovali na svojich krabiciach.

Ako som sa mal? Bol som zmätený? Všetko, čo som vedel bolo, že som sa cítil zle kvôli tomu, čo Liam spravil. Ale ako sa dnes správal ma viedlo k tomu, aby som si myslel, že to nebol celkom jeho nápad. Avšak kvôli nemu som tam musel zostať  hodinu a umyť to, ale neviem prestať myslieť na včerajšok, keď Nathan podával Liamovi tú farbu.

Mohol povedať nie, však? On ale povedal ‘spravím to‘, takže nezáleží na to, koho nápad to bol, Liam bol ten, kto ten plán uskutočnil.

Spomienky z piatku boli späť. Stále cítim jeho pery na mojich a na mojom krku, jeho ruka na mojom rozkroku. To, čo som cítil v ten večer nezmizne, nezáleží na tom, na čo práve myslím. Jeho oči, teplo jeho tela, drzosť jeho rúk... všetko bolo zamknuté v mojej hlave.

Toto nebolo nič nové pre mňa, viem že mám silné city pre číslo 23. Toto však, bolo niečo nové, niečo ako keď ťa niekto priťahuje, páči sa ti, ale zároveň ho nenávidíš.

„Dobre.“ Je všetko čo som povedal. Mr. Taylor  nepotrebuje vedieť o problémoch jeho študenta.

Hodil mi pohľad, ako keby vedel, že nehovorím pravdu. Ignoroval som ho a pozrel som sa na svoju krabicu, predstieral som, že dodávam nejaké plus ryhy. Potľapkal ma po pleci. „Je to dobré.“ Povedal, potom vstal a odišiel k ostatným. Pre toto mám rád Mr. Taylora, nepotrápi ťa, nechá ťa dýchať.

Zazvonilo a ja som uložil svoje pomôcky do skrinky, ako vždy. Vzal som svoj batoh a šiel som k autu.

„Hej! Teploš!“ počul som niekoho kričať, keď som vykročil z budovy, smerom na parkovisko. Keďže tu nikto nezvykne byť, otočil som sa za zvukom. Vtedy som uvidel asi desať veľkých chlapov vo futbalových dresoch, všetci okolo môjho auta, smejúc sa na mojej reakcii. Prešiel som očami po dave, moje srdce bilo ako divé. Prišiel som na to, že iba Liam a Louis tam nie sú.

Zachytil som pohľad jedného z nich, ako inak, Nathana. Smial sa najhlasnejšie, potom vykročil smerom ku mne. Zastal som, v istej vzdialenosti od tých chalanov. Ako keby na tom záležalo, aj tak sa všetci priblížili ku mne, obklopili ma.

Zostal som na mieste, aj keď som cítil, že by som mal utekať. Bál som sa, aj keď to nikdy nepriznám.

„Čo tu robíš, čudák?“ Nathan sa opýtal, hrozivo.

„To je moje auto.“ Povedal som jednoducho, dúfajúc že môj hlas nesklame. Našťastie som znel viac sebaisto než som naozaj bol.

Zasmial sa, otočil sa ku svojmu kamošovi, „Počul si to, Max? Toto je jeho auto!“ potriasol hlavou a prišiel ku mne celkom blízko. Položil svoju ruku na moju tvár, jemne potľapol.

Zaškrnul sa na mňa, „Nesere ma to.“

Vtedy som zacítil ranu na mojom pravom líci. Pustil som svoj batoh vo chvíli, keď som zacítil bolesť, musel som spraviť pár krokov, aby som udržal svoju rovnováhu. Musel som zostať silný, kvôli sebe. Musím predstierať, že som v poriadku, ako dlho sa to len dá.

Spadol som. Pokúšal som sa postaviť,  ale viaceré rany ma zastavili, rozlične do môjho žalúdka, tváre do... no do celého tela. Než som vedel, ležal som na zemi, pričom do mňa kopali a hovorili rôzne o mne a mojej sexualite.

Nikdy predtým som necítil toľko bolesti. Bola všade a neprestávala. Čím viac do mňa kopali a udierali, tým viac bolesti som cítil.

Neprestávalo to. Toto som nechcel! Nechcel som aby sa to stalo, prečo sa to deje práve mne?

Rana do hlavy. Slzy ma tlačili v očiach a môj zrak sa rozmazal.

„STOP!“ niekto zakričal. Vzhliadol som a uvidel som chlapca s blond vlasmi bežiaceho ku nám, ale nevnímal som to. Chcel som, aby to prestalo. Počul som ďalší krik, potom kopanie zastalo. Potom tu nebolo viac kričania, len zvuk udierania a výkriky nevinného chlapca.

Ležal som tam a cítil som, ako mi z hlavy vyteká krv. To nebolo dobré, však? Každá časť môjho tela bolela, nechcel som sa pohnúť.

Počul som desivé zvuky a výkriky z bolesti, potom bolo všetko čierne. Posledná vec čo som počul, bol zvuk blond chlapca ako kričal z bolesti.