hope u like it.;)
Každý deň na dejepise prežívam neustály vnútorný zápas sám
so sebou. Po prvé, milujem túto hodinu, pretože ho znovu môžem vidieť. Milujem
vidieť ako sa smeje, alebo ho len sledovať, keď rozpráva. Chcel som sa
s ním porozprávať. Chcel som sa ho znova dotknúť. Po druhé, nenávidím túto
hodinu, pretože vidím, ako ho Nathan šikanuje.
„Poďme, Payne,“ Nathan začal hneď ako Liam vošiel do triedy.
„Je to perfektný deň, aby si vyliezol z ulity!...“ zažartoval pričom Liam
a jeho kamarát, Louis, (ako som sa dozvedel) si sadli. Všimol som si vačky
pod Liamovými očami, keď vzdychol.
Nevyzeral dobre. Zaujímalo by ma, či ho ľudia otravujú kvôli tomu, čo sa
stalo na tej párty.
„Teraz nie, Nathan.“ Liam sa pokúšal zostať silný, ale
vyznelo to ako šepot.
„Taaaak, spravíš to dnes?“ Nathan pokračoval, celkom
ignoroval Liama.
Liam si prebehol
vlasmi, „Vyliezť z ulity, či čo? Nie. Nie som gay, presne ako ti to
hovorím posledné štyri dni...“
Nathan sa zo srdca zasmial. Cítil som sa zle, kvôli Liamovi.
Nechcel som aby ho tí chalani šikanovali, kvôli tomu, čo som spravil. Chcel
som, aby ho nechali na pokoji. Prečo ho nenechali, prečo by nemohol byť
šťastný?
„Nie to som myslel, teploš.“ Otravoval ďalej, potom zagúľal
očami. Pritom slove ma doslova trhlo.
„Spravíš to?“ opýtal sa znovu a podal mu farbu na autá.
Sledoval som Liama, ako pozerá najprv na Nathana, potom na plechovku. Louis bol
zmätený, ale ja som bol tiež. Čo chce spraviť s tou farbou? Liam otvoril
ústa aby prehovoril, ale Nathan ho prerušil, „Zbabelec!“
„Jasne, spravím to.“ Liam povedal, a vzal farbu
z Nathanových rúk, potom ju hodil do svojej tašky a Nathan sa naňho
zaškrnul. Učiteľka poslala každého na svoje miesto, Nathan sa zohol
a niečo zašepkal Liamovi do ucha. Zvážnel, pričom pozeral na Nathana, ako
ide na svoje miesto.
Louis sa dotkol Liamovho ramena, no on striasol jeho ruku
a ignoroval jeho pohľad.
Keby som len mohol ísť k nemu a ochrániť ho. Videl som
na ňom, že ho zraňuje že ho takto šikanujú. Keby som len mohol vstať v strede hodiny, zdvihnúť ho
a držať vo svojej náruči, kým nie je znovu šťastný. Chýbajú mi vrásky
okolo jeho očí keď sa smeje. Chýba mi, aká jasná bola trieda, keď bol šťastný
a smial sa.
Ale ja som zostal na mieste, snažiac sa byť nevšimnutý.
**********
Bol len štvrtok a ja som počítal minúty do konca
hodiny. Bola hodina technických prác a ja som mal šmirgľovať krabicu,
ktorú sme vytvorili z dreva, ale nemohol som myslieť na nič iné, len na
hnedookého chlapca.
Nepochybne, tento chlapec sa mi páčil, najhoršia osoba, do
koho som sa mohol zblázniť. V žiadnom prípade s ním nemôžem byť,
nemôžem ho pobozkať, iba ak by sme boli obaja opitý na nejakej párty, znova.
„Ako sa máš, Zayn?“ môj učiteľ, Mr. Taylor, sa opýtal. Bol
jediným učiteľom počas mojich štyroch rokoch na strednej škole, ktorý ma mal
rád, takže sa stal mojim obľúbeným.
Všimol si môj umelecký talent začiatkom školského roka, takže som
dostával ťažšie a komplikovanejšie projekty. Všetci sme mali robiť
krabice, ale ja som do nej mal vyryť nejaké ozdoby. Vzal som svoj nôž
a začal som vyrývať. Nebol som celkom hotový, ale vyzeralo to ako
pavučina, ktorá obklopuje vonkajšok krabice.
„Dobre.“ Mykol som plecami a začal som konečne vyrývať.
Asi trávim veľa času myslením na číslo 23.
Dal mi čudný pohľad, ako keby vedel že klamem.
„Určite nezabudni dokončiť tú sieť aj tu.“ Zmenil tému
a ukázal na kút, ktorý som ešte nedokončil. Prikývol som a on odišiel
k ostatným študentom.
Konečne, po nekonečnom predstieraní , že stále vyrývam
zazvonilo. Vložil som svoje pomôcky do krabice k ostatným a uložil
som svoje veci do skrinky, ktorá bola v triede. Vzal som svoj batoh
a opustil som triedu. Vybral som sa k svojmu autu na parkovisko,
vzadu ako vždy.
Práve som chcel vytiahnuť cigarety, keď som si všimol, že
niekto stojí pri mojom aute. Mal na sebe tričko a tmavé džínsy. Jeho hnedé
vlasy mi boli známe, a keď som si všimol, kto to je, moje srdce skoro
zastalo. Bol to Liam. Bol pri mojom aute.
Nie len že tam bol, ale okná boli popísané slovami. Cítil
som, ako sa môj pulz zrýchľuje.
Prečo popísal moje okná, čo ho k tomu viedlo?
Potom som uvidel tie slová:
Teploš.
Čudák.
Buzerant.
Všade. Najprv som bol v šoku, potom nahnevaný.
Nenávidím, keď ma zaškatuľkujú...
Po prvé, hovoria mi, že som gay, pričom sa mi páčia chlapci
aj dievčatá, toto ma iritovalo.
Po druhé, bolo to moje auto a nemal právo písať nič, na
to, čo je moje.
„Hej!“ zakričal som keď som bol dosť blízko, takže ma počul.
Otočil sa a ja som zakričal „Čo do riti si myslíš, že robíš?!“
Keď ma uvidel, jeho oči sa rozšírili. Otočil sa ku mne
prosebnými očami, „Môžem ti to vysv-“
„Toto nepotrebuje vysvetlenie! Pretože teba buzerujú tí-“
začal som kričať, nahnevaný, ale prerušil ma.
„Toto je všetko tvoja chyba, kurva! Keby to nebolo kvôli tej
sprostej hre, nič z toho by sa nestalo!“ Myslím, že si predsa len pamätá
tú párty, takže som ešte viac nahnevaný než predtým.
„Tá hra nemá nič spoločné so mnou. Plus, to ty si prehral.“
Povedal som, dýchal som zhlboka aby som ovládol svoj hnev.
„Bol. Som. Opitý.! Vyzeral, ako keby chcel presvedčiť sám
seba.
„A teraz si opitý?“ opýtal som sa, konečne normálnym hlasom.
Iba na mňa pozeral, nevedel čo povedať. Vtedy som si všimol
handru v jeho ruke, od rovnakej farby ako farba na mojom aute. Pozrel na
handru a potom späť na auto.
„Na.“ Hodil mi tú handru, už na mňa ani nepozrel. „Prišiel
som to umyť.“ Otočil sa a odišiel, nechal ma tam stáť, s obrovským
pocitom viny. Hnev kvôli tomu, čo spravil, bol stále silný. Stál som tam,
handra v ruke a pozeral som, ako odchádza.
Keď som ho už ďalej nevidel, pozrel som sa na moje auto,
slovo ‘buzerant‘ do polovice umyté. Cítil som sa zle, pretože on len chcel
napraviť to, čo spôsobil; tým, že to chcel umyť. On sám mal asi pocit viny, tak
sa vrátil, aby to umyl. Ale ja som bol nahnevaný kvôli tomu, že to urobil.
Videl som, ako mu Nathan podával farbu, no nevedel som, čo chce urobiť. Nebál
sa urobiť to. Znížil sa na úroveň chalanov, ako je Nathan a popísal moje
auto.
Nakoniec som sa vrátil myšlienkami na Zem a kopol som
do kolesa môjho auta. Bolestivo.
Bol som naštvaný, smutný, rozčúlený a mal som pocit
viny. Toto bolo priveľa, ešte aj pre futbalistu, ako je Liam.
Všetko čo som vedel, bolo, že ten chalan, čo sa mi páčil, ma
strápnil pred všetkými a tým zničil aj tú najmenšiu šancu, ktorú sme spolu
mohli mať.
---
kráásne! len škoda že sa pohádali :/
OdpovedaťOdstrániťĎakujeme:) treba aj takéto.:D :)
Odstrániť