Until the end - part 14

Ahojte :)
Tu je ďalšia časť. Už vás nebudem prosiť o komentáre; keď nekomentujete, nekomentujte - my si tento príbeh užívame a dokončíme ho aj bez komentárov, haha :)

Pekné čítanie <3

O pár dní neskôr

„Po niekoľkých testoch, ktoré sme urobili,“ doktor zastal a pozrel sa na nás štyroch v Liamovej nemocničnej izbe, potom pokračoval, „sme zistili, že aneuryzma zatiaľ nie je v nebezpečenstve, že by praskla. V tomto prípade by bolo viac škodlivé ako užitočné vykonať závažnú operáciu, keď Liam nie je v nebezpečenstve.“

„Tak teraz čo?“ pani Paynová sa opýtala, sledujúc jej syna. Ja som palcom hladkal jemnú pokožku na jeho ruke a sledoval som, ako sa pozerá na lekára, zmätený a trochu vystrašený.

Doktor spojil pery, „Možno teraz aneuryzma nie je nebezpečná, ale to neznamená, že nikdy nebude. Môže prasknúť zajtra, budúci rok alebo o pár rokov, možno nikdy.“ pozrel som sa na jeho rodičov, zmätenosť na ich tvárach.

„Takže nám hovoríte,“ pán Payne začal, „že jeho život je v nebezpečenstve každú jednu sekundu do konca jeho života?“ je nahnevaný na doktora, a zrazu cítim, že by som tu nemal byť, toto je rodinná udalosť. Stisol som Liamovu ruku, aby som ho upokojil.

Oči pani Paynovej sa rozšírili a jemne ho udrela do stehna. „Geoff!“ vynadala mu pričom s obavami hľadela na Liama, ktorého tvár zostala neutrálna.

Doktor mykol plecami. „V tomto momente sa nedá presne povedať, kedy praskne. Môžeme spraviť pár priebežných testov, aby sme videli, či je cieva na pokraji prasknutia. Stres je dôležitý faktor, taktiež zdravie. Čím sa vraciame k tomu, že Liam má len jednu obličku.“ Cítil som myknutie Liamovej ruky, na jeho tvári sa objavil strach.

„Fakt, že Liam má jednu obličku,“ povedal skôr Liamovým rodičom ako nám, „to môže ovplyvniť rýchlosť prasknutia cievy, ale nemusí. Záleží na tom, ako sa staráte o jeho telo. Potrebuje veľké množstvo živín a taktiež liekov, aby nahradili to, čo tá druhá oblička už nemôže.“

Obaja prikývli ako keby celkom porozumeli čo lekár práve hovorí, ale zmätenosť v ich očiach je viditeľná. Pozrel som sa na Liama, ako vzal svoju ľavú ruku a dotkol sa svojho boku, pravdepodobne myslel na svoju stratenú obličku.

„Takže o pár dní by už Liam mohol ísť aj domov. Ale práve teraz si jeho telo ešte musí zvykať.“ Jeho rodičia vyzerali potešení a pozerali na Liama utešujúcimi úsmevmi. On však pozrel preč, na hadičky a prístroje, akoby si ich všimol prvýkrát.

„Návštevné hodiny čoskoro končia, nechám vás rozlúčiť sa.“ Doktor povedal, usmial sa na nás a vyšiel z izby.

Pani Paynová vstala a prešla k Liamovi, „Uvidíme sa zajtra, skoro ráno, zlatko.“ pobozkala jeho čelo potom pohladkala jeho vlasy a pozrela naňho akoby bol pýchou jej života. On však nepovedal nič, ani sa nepohol.

Pán Payne prišiel a vzal jeho ruku, usmial sa a objal ho. „Odpočiň si, Liam! Pekný večer!“ vzal pani Paynovú za ruku a začali kráčať z izby.

„Dáme vám pár minút, chlapci.“ usmiala sa na nás. „Čakáme ťa na chodbe, Zaynie!“ začervenal som sa a usmial som sa, ona zatvorila dvere.

Liam sa na mňa pozrel s malým úsmevom, ale v jeho očiach som videl strach a obavy. „Ahoj, Zayn.. Budeš tu zajtra ráno?...“ opýtal sa potichu, akoby sa bál mojej odpovede.

Vzal som jeho tvár do svojich dlaní, hľadel som do jeho nádherných tmavých očí. „Pravdaže tu zajtra budem. Budem tu zajtra, aj pozajtra, aj popozajtra. A neopustím ťa, až keď budeš zdravý a doma, a aj vtedy tam budem.“ usmial sa a ja som zacítil tie čudné motýle.

Zohol som sa a pritlačil som svoje pery k jeho, len čistá vášeň. Pripomienka, že ho stále milujem. Pripomienka, že tu preňho vždy budem; nezáleží na tom, čo sa stane.

Odtiahli sme sa od seba a ja som položil svoje pery na jeho čelo, užíval som si pocit jeho pokožky na mojich perách.

„Opitý alebo nie, aj tak si skurvene sexy.“ Liam zašepkal, a ja som počul úsmev v jeho hlase.

Zasmial som sa a zrazu som pobozkal jeho čelo, rozmýšľajúc o tej párty. Nemôžem mu povedať, ako vďačný som za tú párty a tú sprostú hru, ktorá mi spôsobila toľko problémov.

„Milujem ťa, Liam.“ povedal som a odtiahol som sa od neho, moja pokožka zostala chladná a prázdna. Usmial sa na mňa, „Aj ja ťa milujem, Zayn.“

Usmial som sa naňho, zakýval som mu a opustil som izbu 223, otočil som sa a uvidel som jeho rodičov usmievať sa na mňa.

„Hovorili sme s tvojou mamou, a berieme ťa na večeru.“ Pani Paynová povedala, s úsmevom na tvári.

„Hovorili ste s mojou mamou?“ opýtal som sa. Tak teraz už vie o mojom priateľovi.. nie že by som to nechcel.

„Pravdaže! Potom ťa vezmeme domov.“ povedala, pozrela na svojho manžela, ktorý prikývol a usmial sa.

Zrazu, z ničoho nič, ma potiahla do silného objatia a zašepkala, „Ďakujem ti. Ďakujem ti, že si tu pre môjho syna. Si viac, ako si jeden rodič môže priať.“

Zacítil som slzy vo svojich očiach, ale zadržal som ich. „To nič nie je. Ďakujem, že ste mi dovolili byť súčasťou jeho života, vlastne teraz už aj vášho.“

Obaja sa usmiali a viedli ma k výťahu. „Pani Paynová, mohol by som ešte rýchlo skočiť na toaletu?“ opýtal som sa a ukázal som na toalety na druhej strane výťahov.

Pani Paynová hravo zagúľala očami, „Volaj ma Karen, prosím. Ale pravdaže, zlato, tu ťa počkáme.“

Usmial som sa, otočil som sa a prešiel som k toaletám.

Prešiel som k umývadlu, pustil som vodu a ošpliechal som si tvár studenou vodou. Teraz sa už slzy ronili z mojich očí, s nevysvetliteľnou emóciou.

Nikdy som sa ešte necítil takto prijatý, okrem Liama. Povedala, že som viac, ako by si hocikto mohol priať, zacítil som kvitnúť hrdosť vo svojom hrudníku. Uznáva ma. Podľa nej som pre Liama dobrý. JA! Zo všetkých tých ľudí, ona si myslí že som dosť dobrý pre jej jediného syna.

Ten pocit je neopísateľný.

Na druhej strane, je to sebecké. Liam je v ohrození smrti, a možno budem jediná osoba, s ktorou Liam môže byť. Musím byť tým najlepším priateľom, akým len môžem byť, nič nemôžem pokaziť. Ale pri tomto všetkom; môj hrudník zabolel a môj žalúdok sa nepríjemne prevrátil, pri myšlienke na to, že Liam môže umrieť.

Nemohol som si pomôcť, rozplakal som sa, pri všetkých tých pocitoch v mojej hlave. Liam pre mňa znamená tak strašne veľa, a na to som prišiel až keď som sledoval ako tečie studená voda po mojej tvári.

Potom som si spomenul, že Karen a Geoff na mňa vonku čakajú, pričom ja som tu a mám zrútenie emócií, ako nejaké dievčatko. Schmatol som papierové utierky a utrel som si tvár, dúfajúc, že moja tvár nie je až tak červená. Našťastie je len jemne ružová a to prejde, kým sa dostaneme do reštaurácie.

Ako som šiel dolu výťahom s dvomi najlepšími ľuďmi na svete, myslel som na Liama a na všetky tie hrozné veci, ktoré sa môžu stať.

Potrebujem cigaretu.

______________________________________________________________________________

Ďalšia časť tu čoskoro nebude, nemáme dosť času, tak nám prepáčte. Ale vynahradíme vám to, sľubujem :)

p.s. ďalšiu časť predpokladajte v stredu, max. vo štvrtok. pá <3