Until the end - part 13

Ahojte :)
Mala som viac času, tak tu je ďalšia časť. Dúfam že sme nesklamali, pripravte sa; je to náročná časť - emócie emócie emócie!

p.s. 3-4 komentáre? ;)

Čakal som vonku, kým jeho rodičia navštívili Liama ako prví. Tak zúfalo som chcel Liama vidieť, držať ho a nikdy nepustiť. Je to naposledy čo s ním môžem byť?

Chcem ho znovu pobozkať bez pocitu, že toto bude náš posledný. Chcem sa s ním prechádzať po ulici, ruka v ruke. Chcem toto všetko, ale ako to teraz je, je málo pravdepodobné, že sa dožije pár ďalších týždňov.

„Zayn.“ nežný hlas zvolal. Moja hlava vyletela, stretol som oči Liamovej mamy. Keď som sa už chcel postaviť, ona položila ruku na moje rameno, držiac ma na mieste. Sadla si na stoličku oproti mne a naklonila sa dopredu.

„Zayn, chcem aby si bol pripravený predtým než tam pôjdeš, okej?“ prikývol som, vystrašený jej slovami.

Prehltla, potom pokračovala, „Jeho oblička je preč, je veľmi bledý a slabý, takže naňho veľmi netlač, okej? Lekári povedali, že si jeho telo zvyká na to, že pracuje iba jedna oblička, a potrebuje všetku energiu, zamerať sa len na to.“ prikývol som, očakával som to. „Taktiež, je veľmi rozrušený, po tom ako sa dozvedel o tom, čo s ním je ihneď po tom, ako sa zobudil. Tak mu nepripomínaj jeho stav, vie to veľmi dobre.“ prikývol som, ona si utrela slzy. „Prepáč mi, Zayn, som jeho matka a chcem ho ochrániť.“ dala mi polovičný úsmev, no ja som nemal srdce ho opätovať.

„Volal tvoje meno, odkedy sa zobudil. Bol trochu naštvaný, keď zistil, že tam nie si.“ Mal som sucho v ústach; nemôžem preňho tak veľa znamenať, však? Ale pri myšlienke že sa na mňa Liam pýta, mi prišlo zle od žalúdka a zostalo mi sucho v ústach.

Znovu sa na mňa usmiala, „Pán Payne by mal vyjsť každú chvíľu. Choď za ním, láska.“

Nemusela mi to povedať dvakrát. Prikývol som a vyletel som zo svojho miesta, potom po chodbe k izbám.

„Zayn!“ otočil som sa, usmievala sa na mňa, „Je v izbe 223.“

Usmial som sa na ňu. Tak veľmi som ho chcel vidieť, ale ani som nevedel v ktorej izbe vlastne je.

„Ďakujem.“ povedal som a vykročil som na chodbu, moje oči na číslach izieb.

216

217

218

Moje nohy nemohli ísť rýchlejšie. Čo ak idem neskoro? Čo ak zomrel predtým než som ho mohol vidieť?

219

220

Bude vyzerať inak? Bude to naposledy, čo ho uvidím? A prehovorím s ním?

221

222

Spomalil som, keď som uvidel pána Payna vychádzať z izby, zachytil môj pohľad. Jeho tvár sa ihneď zmenila z vážnej a smutnej na starostlivú a sympatickú. Chytil ma za ramená, jemne so mnou zaknísal potom na mňa pozrel.

„Zayn, ja viem že si dobré decko, a jediné čo teraz chcem je, aby ste ty a môj syn boli šťastný. Buď k nemu dobrý, akokoľvek dlho mu ešte zostáva. Zaslúži si to.“

Slzy tiekli po mojej tvári, pozeral som sa na tohto muža so slovami, ktoré nedokážem povedať. Vedel som, že by som iné nespravil, len by som sa staral o chlapca, do ktorého som sa zamiloval. Vedel som, že nezáleží na tom, ako dlho bude žiť, chcem aby bol šťastný. Ale slová boli zachytené v mojom hrdle, ako som sa pozeral na jeho otca.

Asi porozumel moje zápasenie a potiahol ma do silného objatia. Chytil som pás tohto muža, vyplašený v budúcnosti. Chcel som, aby sme boli spolu celý náš život, ale teraz, to sa možno nikdy nestane.

Cítil som, ako ma pobozkal na hlave, potom ma potľapkal po ramene predtým než sme sa rozdelili. „Choď sa s ním porozprávať. Urob mi radosť.“ Viac nepovedal, pomaly odkráčal, jeho ramená ovisnuté.

Zhlboka som sa nadýchol, položil som ruku na kľučku, otočil som tým studeným železom a otvoril som dvere.

Liam vzhliadol na mňa. Pomaly sa zdvihol na posteli, vzdychol od bolesti. „Zayn?“ potichu sa opýtal, nechal svoje telo padnúť späť na matrac.

Prikývol som, zatvoril som dvere a prešiel som k jeho posteli. Schmatol som jeho tvár do mojich dlaní; hladkal som jeho tvár mojím palcom. Liam zatvoril oči a uvoľnil sa pri mojom dotyku; potom položil svoju ruku cez moju.

„Zayn, je mi to ľúto.“ Otvoril oči a naše pohľady sa stretli.“ Prajem si, aby som bol silnejší a aby som dokázal povedať svetu že spolu chodíme. Prajem si, aby som mohol vrátiť čas, aby som ti povedal čo som sa ti bál povedať. Bol som zbabelec a—“

„Ty nie si zbabelec.“ povedal som prísne, odhrnul som krátke vlasy z jeho vlhkého čela. Jeho mama mala pravdu. Bol bledý a jeho pokožka bola snehobiela, pričom jeho pery boli bledé, bledoružové. „Prepáč, že som ťa tlačil do niečoho, na čo si nebol pripravený.“

Bolo tu ticho; len pocit viny a rozhovor bez slov. Hladkal som jeho tvár, pričom on na mňa hľadel tými jeho obrovskými hnedými očami, ktoré tak milujem. Chcel som ho držať v náručí a milovať ho dovtedy, kým nebude opäť v bezpečí.

„Zayn, keď zomriem, chcem aby si vedel—“

„Nie, Liam. Ty nezomrieš. Nechcem to počuť. Ty budeš žiť.“

Liam sa zasmial a zagúľal očami. „Neklam mi, preboha! Je tu deväťdesiatpercentná šanca že umriem a to je jedno koľkokrát mi povieš že nie, to na ničom nemení! Tak ma nechaj aby som dohovoril!“

Jeho srdce bilo veľmi rýchlo a ja som si spomenul na slová pani Paynovej; aby som ho upokojil. Pohladkal som ho jemne po tvári a prikývol som. Ignoroval som, ako sa moje oči napĺňali slzami.

„Keď zomriem,“ Liam sa na mňa prísne pozrel, potom pokračoval, „chcem, aby si vedel, ako veľa pre mňa znamenáš. Chcem, aby si vedel, že si zo mňa spravil lepšieho človeka; silnejšieho, odvážnejšieho. Naučil si ma aby som si všetko vážil, spravil si môj život úžasným, v tom krátkom čase, čo si jeho súčasťou. Keď zomriem, vedz že ťa milujem, Zayn. Vedz že ťa vždy budem milovať, nezáleží na to, čo urobíš.“

Moje srdce bilo nenormálne, moje dlane sa začali potiť. Som nervózny, a iba teraz som prišiel na to, ako ma jeho láska ku mne ovplyvňuje. Vedel som, že keď ma miluje, bude to veľmi ťažké, keby zomrel.

„Liam, prosím dúfaj v tom, že budeš žiť. Kvôli svojej rodine, kvôli mne. Myslím, že už nevydržím ak to budeš viac hovoriť.“ začervenal sa a ja som ho znova pohladkal po tvári, chcem byť k nemu čo najbližšie.

„Liam, ty nepochopíš ako veľa tieto slová pre mňa znamenajú, ale teraz nedokážem vysloviť vhodné slová. Všetko, čo ti teraz viem povedať je, že ťa milujem. Milujem ťa a všetko na tebe. Milujem tvoj smiech; milujem, ako ukrývaš svoju hlavu do môjho krku, keď sa objímame; milujem ako vyslovuješ moje meno; milujem tvoje oči a milujem ťa.“ Hľadel som do jeho hnedých očí, záťaž v mojom vnútri bola preč.

Slza sa skotúľala po Liamovej tvári, unavene sa dotkol mojej tváre.

Naklonil som sa a pobozkal som ho na pery, snažil som sa nerozplakať. Ak zomrie, toto mi bude chýbať. Moje srdce sa už aj tak láme, čo budem bez neho robiť? Pokúšal sa pobozkať ma späť, ale bol príliš vyčerpaný. Dal som mu ešte pusu na ústa, potom som viackrát pobozkal jeho čelo. Budem môcť urobiť toto znovu? Nechcem na to ani myslieť...

„Zostaň so mnou? Neopúšťaj ma.. prosím.“ Liam prosil, jeho oči sa pomaly zatvárali.

Naposledy som pobozkal jeho čelo, potom som si sadol na stoličku a vzal som jeho ruku do svojej. „Pravdaže zostanem, Li. Neopustím ťa. Spi, odpočiň si.“

Nemusel som mu povedať dvakrát a zatvoril oči. Netrvalo dlho a začal zhlboka dýchať, už aj zaspal, jeho telo sa potrebuje uzdraviť.

Pustil som jeho ruku, položil som svoje lakte na posteľ, a ukryl som svoju tvár do svojich dlaní.

Čo sa stane?

--------------------