Until the end - part 8

Taaakže, veľkonočné prekvapenie; spoločná chvíľka Zayna a Liama(- skoro), konečne (to je prvýkrát, čo sme písali niečo podobné, tak to berte s rezervou).

Mohlo by byť naším prekvapením, že by sme dostali pár komentárov? To nie je veľké prianie, však?

hope you like it :)

„Hej, nevyzeráš až tak hrozne!“ Niall komentoval s obrovským úsmevom. Vošiel som do jeho izby, trochu krívajúc, pretože každá časť môjho tela stále bolí.

Práve ma prepustili, no nemohol som odísť bez pozdravenia môjho nového kamaráta. Ležal v posteli s veľkou bledomodrou sadrou na nohe a úsmevom na tvári.

„Ďakujem, Ni.“ povedal som.

„Tak, čo budeš robiť so svojou novonájdenou slobodou?“ Niall sa opýtal, skľúčil ruky za hlavou, pričom mi pozeral rovno do očí.

„Okolo obeda idem k Liamovi.“ chcel som vyznieť normálne, no nevedel som zakryť svoj úsmev.

Niall na mňa ukázal a zasmial sa, potom začal spievať - „Láskaaa je tu s naami!“ a smial sa zo srdca.

 „Nie. Len pracujeme na projekte.“

Pozrel na mňa, „Si hrozný klamár.“ Zrazu sa nad niečím zamyslel a usmial sa. „Dal som vás dvoch dokopy! ÚSPECH!“

Pozrel som naňho a usmial som sa, „Máš kvôli nám sadru...“ pripomenul som mu.

Pokrčil plecami, „Ak sa vy dvaja dáte dokopy, stálo to za to.“ žmurkol na mňa a ja som zagúľal očami. „Mal by som ísť, moja mama a sestry na mňa čakajú vonku.“

„Pozdrav ich odo mňa.“ usmial sa.

„Iste, bro.“ zakýval som mu a krívajúc som opustil jeho izbu.

Mama ma privítala pri dverách, potom ma objala. „Mami! To bolí, do pekla! Pamätáš?“ usmial som sa na ňu.

Jemne som dostal poza uši. „Zayn, nenadávaj! Tvoje sestry sú nablízku!“ predstieral som, že som urazený. „Oj, nebuď ako malý!“ žmurkla na mňa, aby tým povedala, že som hrozný klamár.

„S tebou nie je sranda.“ posťažoval som sa, vtom ku mne pribehli moje sestry, všetky so smutnými očami.

„Si okej, Zayn?“ Waliyha sa ma opýtala, pozerajúc na mňa vystrašenými očami.

Prikývol som a usmial som sa. „Som ako nový.“ Postrapatil som jej vlasy, viem že to nenávidí. Zavrčala na mňa a zagúľala očami. „Úžasné.“

Usmial som sa na ňu. „Vieš, že ma ľúbiš.“

Mama vzala moju ruku aby mi pomohla a spolu sme kráčali k autu, smiali sme sa a vtipkovali. Ignoroval som pichanie v rebrách pri každom rohu aj migrénu, ktorá začínala byť neznesiteľná. Ignoroval som aj to že keď som pohol rukou, cítil som pálenie z rán, ktoré mám... Ale konečne idem domov.

*****

Pozeral som sa na hodinky, rozhodoval som sa, či sa mám začať pripravovať a ísť. Bolo dvanásť. Stále som nenapísal Liamovi, jeho číslo je stále na lístočku v mojej ruke. Naozaj chce, aby som k nemu šiel? Robiť na projekte, ktorý mám skoro hotový?

Pravdepodobne ma očakáva. Pravdepodobne čaká na moju správu. Zabudol na to? Zabudol na plány, ktoré s ním mám? Je šťastný, že som mu ešte nenapísal, alebo sa cíti oklamaný?

Zhlboka som sa nadýchol a zdvihol som ten lístok. Uložil som si jeho číslo ako ‘Liam‘ a otvoril som novú správu.

‘Tu je Zayn. Aká je tvoja adresa?‘ Nebolo to príliš neosobné?

‘Hej, tu je Zayn! Ako sa máš? Stále platí ten projekt?‘ Okej možno až príliš osobné, až tak dobre ho nepoznám.

Zostal som pri ‘Hej Liam, tu je Zayn.‘ a odoslal som bez rozmyslenia. Nechcel som čakať, čo ak oľutujem?!

Pozrel som na strop, potichu si prial, aby stále chcel, aby som prišiel.

Môj mobil zazvonil ani nie o minútu neskôr. Rýchlo som správu otvoril, stálo tam ‘Zayn! Už som si myslel že ani nenapíšeš! :)‘ a jeho adresa. Usmial som sa a opísal som si ju na kúsok papiera.

‘Chceš, aby som prišiel teraz?‘ opýtal som sa, nerozhodne som dvíhal kľúče.

‘Pravdaže! čoskoro sa vidíme :)‘

Znovu som sa usmial a čo najrýchlejšie som prešiel k svojmu autu, stále s bolesťami.

Naštartoval som a zapol som si CD; hneď ako som začul Edov nežný hlas som zrelaxoval.

Nemal by som byť až tak nervózny. Idem len ku kamošovi domov, robiť projekt, s ktorým som skoro hotový. To znamená, že zvyšok času budeme tráviť robením niečoho iného.

Pokračoval som presne podľa inštrukcií k jeho domu. Čím bližšie som bol, tým boli kŕče v mojom žalúdku silnejšie. Moje ruky sa začali potiť a zrazu mi bolo na vracanie. Bolo moje čierne tričko v pohode, alebo to boli príliš? Boli moje vlasy v pohode, alebo sa rozpadávali? Myslel som na všetko; od mojich zubov (boli dosť biele?), cez moju tvár (nemám vačky pod očami?) až k môjmu dychu (mal by som si dať žuvačku alebo niečo?), čo tiež nepomáhalo mojim nervom.

Zaparkoval som pred normálne vyzerajúcim dvojposchodovým domom, s kvetmi a rastlinami v malej záhradke. Všetko bolo tak čisté a jednoduché, zároveň tak nádherné. Teraz som ešte nervóznejší. Tu žije Liam.

Zrazu som bol vďačný, že som mal u seba škatuľku tic tacov, tak som jednu hodil do svojich úst a vypol som motor.

Pomaly som prešiel k dverám, držiac môj ruksak nervózne a dvakrát som zaklopal.

Dúfam, že som tu správne. Dúfam, že Liam stále chce, aby som prišiel. Dúf—

„Hej Zayn!“ Liam otvoril dvere, s úsmevom. Musel som sa usmiať tiež. Jeho úsmev je nákazlivý.

„Ahoj, Liam.“ povedal som potichu.

„Poď ďalej! Akurát som skončil s upratovaním.“ povedal a pozval ma ďalej. Pokúšal som sa ukryť svoje krívanie, tak som pomaly vošiel do domu a zatvoril som za sebou dvere.

Otočil som sa, obzrel som ti tento veľký, ale jednoduchý domov. Bola tu veľká sedačka a televízor na stene oproti. Nebolo to nič veľké, ale bolo to dokonalé.

„Ako sa dnes cítiš?“ Liam začal a šiel do kuchyne. Nasledoval som ho, kráčal som pomaly, aby to nebolelo.

„Lepšie.“ povedal som. Nebolo to kompletné klamstvo. Cítim sa lepšie ako včera; nie dobre, ale lepšie.

Liam sa na mňa usmial. „To je super.“ Moja tvár sa rozpálila; musím byť viac sebaistý, keď som s ním.

Otvoril rúru a vybral z nej malú syrovú pizzu. „Si hladný, Zayn? Spravil som pre nás pizzu.“ Nás. To slovo mi spôsobilo husiu kožu, milujem ako to vyznelo z jeho úst.

Prikývol som, uložil pizzu na kuchynskú linku, aby vychladla, podopieral sa na linke. „Takže, povedz mi niečo o sebe, Zayn. Uvedomil som si, že aj keď sme si už toľkým prešli, neviem o tebe nič.“

Hovorí moje meno príliš často, všimol som si. Páči sa mu moje meno tak, ako sa mne páči jeho? Nemyslím si.

„Čo chceš vedieť?“ opýtal som sa.

Strávili sme spolu obed, jedli sme pizzu a rozprávali sme sa o sebe. Povedal som mu všetko, na čo bol zvedavý, nemám čo skrývať. Tiež som sa o ňom dosť dozvedel. Naučil som sa, že má dve sestry, Ruth a Nicolu a že ich má veľmi rád. Tiež rozprával o futbale a ako ho miluje. Povedal som mu o umení a opýtal sa, či by mohol vidieť moje práce. Sľúbil som mu, že mu ich čoskoro ukážem.

Premiestnili sme sa na sedačku. Asi po hodine som sa s ním cítil celkom prirodzene. Už dávno som sa necítil takto otvorený a šťastný ako teraz s ním.

„Môžem ti niečo povedať, Zayn?“ Liam sa potichu opýtal, zrazu sa pozeral na svoje ruky.

„Pravdaže.“

Hrýzol si peru, pozeral všade, len nie na mňa. „Nikdy som to nikomu nepovedal...“ rýchlo na mňa pozrel, potom späť na svoje ruky. Neviem, čo to bolo, ale zožieralo ho to. Cítil som sa zle, chcel som ho držať v náručí. Nič čo povie nezmení môj názor o ňom.

„Prosím, nerozmýšľaj o mne inak ako doteraz...“ znova ma poprosil. Nič by nezmenilo môj názor o tebe. Nič. „Som gay.“  pozrel na mňa a potom rýchlo dodal, :Prosím, nehnevaj sa na mňa, Zayn.“

Skoro som vybuchol do hysterického smiechu. Som šťastný, že je gay. Veľmi šťastný. „To je v poriadku. Som bi. Nikdy by som ťa nevedel nenávidieť, Liam.“ dodal som tichšie ako zvyšok, môj úsmev pomaly zmizol z mojej tváre.

Liamova tvár sa rozhorela. „Nikomu som to ešte nepovedal. Ani rodičom.“ pozrel dole, potom späť na mňa. „Môžem niečo skúsiť?“ prikývol som, zaujatý jeho hnedými očami.

Pomaly, veľmi pomaly sa ku mne naklonil, neopúšťal náš očný kontakt. Priblížil sa ku mne, naše tváre sa skoro dotýkali. Cítil som jeho teplý dych na mojej tvári. Zdvihol svoju ruku a položil ju na moju tvár, prechádzal palcom pod mojím okom.

„Máš monokel.“ zamrmlal si pod nosom, potom pomaly spustil svoju ruku voľne na môj krk, oči spustil k mojim perám. Nemohol som dýchať. Pobozká ma. Konečne zrušil ten malý priestor medzi nami, pritlačením svojich pier k mojim.

Motýle, ktoré som cítil na tej párty boli späť. Všetko, po čom som celý týždeň túžil, bolo konečne opäť moje.

Bolo to pomalé, len pohyb pier navzájom, trochu pripomínajúce piatkový večer. Bolo mi to povedomé, zároveň úplne cudzie. Položil som ruku na jeho krk, pritiahol som si ho bližšie k sebe.

Niečo v nás zaiskrilo; zrazu sme sa začali pohybovať rýchlejšie, zúfalo sme sa začali navzájom dotýkať. Musí to chcieť rovnako veľmi ako ja. Prebehol svojim jazykom po mojej spodnej pere, hlboký vzdych opustil jeho hrdlo. Otvoril som ústa, stal som sa závislým na zvukoch, ktoré opúšťajú jeho ústa.

Viac vzdychov opustilo Liamove ústa, pričom zval za päsť mojich vlasov. Jemne potiahol, asi ma chce priviesť do šialenstva. Zavrčal som, pritiahol som si ho bližšie k sebe, moja druhá ruka na jeho hrudi, držiac ho pri mne.

Pomaly ma položil chrbtom na sedačku, jeho kolená na oboch stranách môjho pásu. Potiahol som ho na svoju hruď, neprerušujúc náš bozk ani na chvíľu. Liamovo telo sa pribuchlo na moje, pripomenul mi moje zranené rebro. Zalapal som po vzduchu, zhlboka som zastonal.

Rýchlo sa odtiahol, potom pozrel na mňa, obávajúc sa. „Si v poriadku?“ opýtal sa, zúfalo na mňa pozeral.

Nemohol som rozprávať, pretože aj dýchanie teraz bolelo. Nechcel som prerušiť náš moment neschopnosťou opätovať moje city pre neho. Bolo mi to trápne.

Rýchlo vytiahol moje tričko, odhalil škaredé rany na mojej hrudi. Nechcel som, aby ich videl. Nechcel som, aby ma videl slabého. „Zayn, prečo si mi nič nepovedal?“

Konečne som sa nadýchol, schmatol som svoje tričko a stiahol som ho späť po mojej hrudi. „To nič nie je.“

Pozrel som sa mu do očí. Boli červené, plné sĺz. „Zayn, ja som ti ublížil. Hrozne.“ cítil sa vinný, vidím to na ňom. „Si v poriadku? Potrebuješ niečo? Chceš niečo proti bolesti alebo ľad?“ zliezol zo mňa a kľakol si pred sedačku, pozerajúc na mňa, jeho hnedé oči široké a znepokojené.

Musel som sa naňho usmiať. „Liam, je mi fajn.“

Usmial sa, chytil moju tvár a pobozkal ma na pery. Potom prešiel k môjmu čelu a nežne ma pobozkal.

„Donesiem ti ľad, a zostaň ležať.“ usmial sa a držal moje ramená dole. „A potom začneme s tým projektom.“ žmurkol na mňa, potom vstal a vyrazil do kuchyne pre ľad.

Moja tvár bola červená, moja pokožka stále horela od jeho pokožky. Usmial som sa pričom som ho sledoval, ako balí ľad do uteráka, usmieva sa na mňa vždy, keď na to má šancu.