Until the end - part 18

Ahojte, tak tu to máte. Posledná časť. (Ešte nie je koniec, máme ešte epilóg) Nedokážem k nej nič napísať, radšej čítajte...

„Pomôžte mi, prosím?!“ zakričal som keď som vbehol do nemocnice, Liamovo chabé telo v mojej náruči. Ľudia sa na mňa pozreli, potom vyskočili aby mi pomohli.

Vzali ho z mojich rúk a rýchlo ale jemne ho položili na nosidlo.

Nemohol som sa ani pohnúť. Len som sledoval ako ho rýchlo odtlačili za roh a potom bol preč.

Vydýchol som, prebehol som rukami cez moje vlasy. Slzy sa bez prestania tvorili v mojich očiach a tiekli po mojej tvári, moje kolená sa triasli.

„Prepáčte?“ sestrička sa opýtala, jedna jej ruka na mojom ramene. „Potrebujem informácie o mužovi, ktorého ste práve priniesli, mohli by ste?“ prikývol som, odtrhol som zrak od rohu kde zmizol. „Kým bol ten muž pre Vás? Kamarát? Brat?“

„Priateľ.“ povedal som trasúcim sa hlasom. Jej tvár sa naplnila sympatiou. „Ako sa voláš?“ nasmerovala ma na stoličku v čakárni a vytiahla nejaký notes, ktorý som si doteraz nevšimol.

„Zayn. Zayn Malik.“ prikývla a napísala si moje meno. „Jeho meno je Liam Payne.“ Jeho meno znelo príliš pekne na to, aby bolo hovorené tu. Radšej by som mu ho šepkal keď sme len dvaja, v súkromí.

********

Po chvíli odpovedania na jej otázky sa na mňa smutne usmiala. „Dobre zlato, tvojho priateľa teraz operujú, dáme ti vedieť keď sa niečo dozvieme.“

Prikývol som, ona vstala a odišla. Vybral som si mobil a vytočil som číslo ktoré som nechcel. Ako jej to mám oznámiť?

„Hej, Zaynie!“ jej hlas znel tak šťastne. „Čo sa deje?“

„Som v nemocnici.“ bolo všetko čo som dokázal povedať.

„Je Liam...“ prehltla a jej hlas sa zlomil, „Je mŕtvy?“

„Nie. Udrel si hlavu, potom zvracal... Myslím...“ Zastal som, aby som sa nadýchol, začul som rachot z druhej strany linky. „Myslím, že to prasklo.“

„Som na ceste, zostaň tam.“ prosila, potom položila.

Sedel som na tvrdej stoličke a sledoval som ľudí chodiť dnu a von.

Bola to moja vina. Liam si udrel hlavu kvôli mne. Je to moja vina. Moja vina. Mohol zomrieť a je to všetko moja vina.

„Zaynie!“ začul som niekoho kričať moje meno. Postavil som sa keď som zbadal Karen bežať ku mne s otvorenou náručou.

Keď sa ku mne dostala, nerozhodne ovila svoje ruky okolo mňa do srdcervúceho objatia. Bolo to niečo, čo som teraz naozaj potreboval.

Geoff stál za ňou, slzy padali na jeho tvár. Keď ma Karen pustila, potiahol ma do silného objatia. Vdýchol som jeho upokojujúcu vôňu; voňal presne tak ako Liam.

„Je mi ľúto že musíš toto prežívať.“ zašepkal.

Nemohol som nájsť vhodné slová, aby som utešil otca chorého muža. Nemohol som mu povedať, že bude v poriadku, pretože nemusí byť. Nemohol som mu povedať, že je mi to ľúto, pretože Liam stále žije a bojuje o svoj život.

Sedeli sme v tichosti, čakajúc na správy. Dúfali sme v najlepšie, ale očakávali sme pravý opak.

*******

„Pán a pani Paynoví?“ neznámy hlas zvolal. Vzhliadli sme na doktora, ktorý držal nejaké papiere.

Prešiel k nám a sadol si na stoličku oproti nám. Pozrel sa na nás, jeho tvár vážna.

Moje srdce zabolelo. Vedel som celkom presne, čo nám povie, ale nechcel som tomu uveriť. Nie je to pravda. Je mu fajn.

„Liamova aneuryzma praskla.“ zastal, keď sa Karenine vzlyky ozývali po čakárni. „Spravilo to veľkú škodu na jeho mozgu. Škoda je tak veľká, že sa obávame že sa už nikdy viac neprebudí.“ znovu zastal, ako keby chcel ovládnuť svoje emócie. Nemal by falošne oplakávať niekoho, koho ani nepoznal, nie to ešte miloval.

„Liam nedokáže zostať nažive bez prístrojov, ktoré pracujú namiesto jeho mozgu.“

Všetok vzduch z mojich pľúc bol zrazu preč, nemohol som dýchať. Už nikdy viac neuvidím Liama prebudeného. Už nikdy viac nebudem počuť jeho nežný hlas keď povie moje meno alebo keď mi spieva. Už nebudem vidieť ten jeho úsmev, ktorý rozžiari celú miestnosť a rozosmeje každého okolo neho. Nebudem vedieť na čo práve myslí. Už nikdy nebudem mať svojho Liama späť.

„Liamov mozog sme vyhlásili mŕtvym.“

Mŕtvy. Už ma viac neuvidí. Neskončí strednú školu. Neožení sa a nebude mať deti. Nestrávi už ani minútu so svojimi priateľmi. Už sa nerozlúči s tými, ktorých miloval a ktorí ho milujú. Opustil svet predčasne, jeho celý život nedokončený. A teraz sa už nedozviem jeho koniec.

Doktor a Liamovi rodičia sa rozprávali o možnostiach: odpojiť Liama z prístrojov; alebo platiť peniaze a udržiavať ho pri živote s falošnou nádejou, že sa zobudí.

Po tom, čo vyzeralo ako hodiny sĺz, vzlykov a zúfalých objatí sa rozhodli, že Liama odpoja.

„Môžete sa so synom rozlúčiť, predtým než ho odpojíme.“ povedal, ako keby som tam ani nebol.

Karen sa na mňa pozrela a hlbokou bolesťou v očiach. Nechcel som sa pozerať do očí matky oplakávajúcej jej syna. „Choď za ním prvý, Zaynie.“ pokúšala sa usmiať, ale jej slzy tiekli po jej tvári. „Zostaň ako dlho len chceš.“

Prikývol som a postavil som sa. Nasledoval som doktora cez biele chodby, moje srdce zabolelo každým krokom.

Dosiahli sme dvere, príliš skoro. Doktor mi prikývol, otvoril mi dvere; ja som vkročil, moje srdce bilo rýchlo. „Dám ti chvíľu.“ povedal potichu, potom zatvoril za sebou dvere.

Otočil som sa ku skoro mŕtvemu telu na posteli. Jeho hlava bola oholená, tvár bez emócií. Boli na ňom všade samé hadičky. V jeho hrdle bola hadička na dýchanie. Tenké hadičky plné červenej krvi z jeho hrude boli pripojené k veľkému a hlasnému prístroju.

Sledoval som prístroj nahradzujúci jeho srdce. To nebolo Liamove srdce. Toto bolo škaredé a desivé, pričom Liamove srdce bolo plné lásky a radosti.

Priblížil som sa k Liamovi, položil som ruku na stred jeho hrude, necítil som nič len teplú krv ktorá prúdila jeho žilami. Žiaden tlkot srdca. Žiaden život.

„Ježiš, Liam.“ vydýchol som, vypustil som vzlyk, ktorý som sa snažil udržať. „Ty si ma nemal opustiť takto skoro.“

Sadol som si vedľa neho, vzal som jeho ruku do svojej, čakajúc že mi ju stisne. Chvíľu som plakal, potom som pozbieral svoje myšlienky. Toto je naposledy, čo ho uvidím takpovediac živého, takže to musí byť dobré.

„Pamätáš sa na tú párty,“ začal som, utrel som si nos. „Videl som ťa ešte predtým než som niečo pil. Pamätám si, že som si myslel že ty nemôžeš byť ozajstný, že som sa nemohol pozeral na niekoho tak perfektného ako ty. Potom sme hrali tú hru. Nikdy som necítil pery ako tie tvoje, Li. Nezaujímalo ma kto si, kým som cítil tie pery na svojich.“ zasmial som sa, potom som dodal. „Ty si asi cítil rovnako, pretože si prehral. Chcel si ma tak veľmi ako som ja chcel teba a za to ti ďakujem.“

Zastal som, pozrel som na Liamovu tvár. Chcel som aby znovu otvoril oči a pozrel sa na mňa. Len raz. Nie som pripravený opustiť ho.

„Potom som ťa spoznal, a znamenal si pre mňa viac ako slová dokážu povedať. Milujem na tebe všetko. Bude to bez teba ťažké. Liam, milujem ťa, naveky a navždy. Prosím, pamätaj si, aj keď tu nie si, že ťa navždy budem milovať.“

Pobozkal som ho na čelo. Potom nežne na pery. „Milujem ťa.“ šepol som, čakajúc že mi tie slová opätuje.

Ale nie.

Pozrel som na jeho ruky, naposledy som ju stisol, čakajúc že stisne späť.

Ale nie.

Pustil som ju, bolestivo; vykročil som k dverám. Pozrel som však späť cez moje rameno, viackrát.

Vrátil som sa do čakárne, kývol som Karen a Geoffovi. Obaja vykročili do jeho izby, cestou ma potľapkali po ramene. Vyrazil som k východu. Ani som sa neobzrel, len som šiel k môjmu autu a otvoril som dvere, potom som schmatol svoje cigarety. ‘Neplač, Zayn. Neplač doriti!‘

Ale plakal som. Plakal som, veľa. Vzlykal som, kým cigareta celá zhorela bez toho aby sa dotkla mojich pier. Hodil som ju na zem, stále vzlykajúc. Toto nebolo fér. Prečo musel Liam zomrieť? Zaslúžil si žiť úžasný život.

Po dlhých minútach som prestal plakať. Vrátil som sa do nemocnice a do čakárne. Geoff stál pred dverami a keď ma zbadal, jeho tvár zosmutnela. Nebol na to pripravený, a ani ja.

„Pripravený?“ opýtal sa. Prikývol som, aj keď sme obaja vedeli, že je to klamstvo.

Vrátili sme sa a uvideli sme Karen držiacu Liamovu ruku, jeho obe sestry plakali v rohu.

„Pripravený?“ doktor, ktorého som si ani nevšimol, stál pri prístroji ktorý mal byť Liamovým srdcom.

Zhlboka sa nadýchol, ja som zadržal svoj dych pričom vypol prístroj. Zvuk bol prerušený, izba zostala tichá.

Prešiel k jeho posteli pričom sme pre seba plakali a dvihol plachtu cez Liamovu hlavu. Skontroloval čas a opísal ho.

„Čas smrti, 19: 23.“

Milujem ťa, Li. Veľmi ťa milujem.