Until the end - part 17

Ahojte :)

Takže tu je ďalšia časť, nezabite nás, prosím! Zostáva nám ešte asi jedna časť a potom epilóg.. čoskoro bude koniec :( 

pekné čítanie ;)

„Dobrý, pani Paynová.“ povedal som keď Karen otvorila dvere. Bolo to presne ako som očakával, a cítil som sa čudne, vediac že vie o Liamovi a mne. Bez ohľadu na to som sa na ňu milo usmial.

„Idem po Liama... aj keď už určite čaká niekde za rohom.“ poslednú časť dodala potichu, potom na mňa žmurkla.

Zasmial som sa, potom Karen zvolala, „Liam! Zayn je tu!“

„Idem!“ počul som hlas mojej lásky, ozývajúc sa po tichom dome.

Karen sa ku mne otočila a ja som sa na ňu usmial.

„Nebuď nesmelý, Zayn. Teraz si už takpovediac súčasťou rodiny!“ Objala ma. „To ale neznamená, že máš môj súhlas.“ Zažartovala a ja som sa začervenal.

„Môžeme ísť, Zayn?“ Liam sa opýtal, skákal dole po schodoch. Prezeral som si ho, všimol som si ako elegantne sa obliekol. Toto bolo prvýkrát, čo opustil som odkedy prišiel domov z nemocnice pred tromi týždňami, a povedal, že chce tento deň stráviť so mnou. Prijal som to s radosťou.

Karen ho zastavila predtým než by prešiel ku mne, otočil sa k nej. Pozerala sa na neho prísne, ako by bol dieťa. „Liam, nepobehuj a neblázni sa. Fakt to myslím. Ublížiš si.“

Zagúľal očami, potom ju krátko objal, „Bude mi fajn, mami! Budem ti písať.“ žmurkol na ňu potom ku mne pribehol a schmatol moju ruku.

Pozrela sa na nás a usmiala sa. „Dobre. Tak už choďte. Ľúbim ťa, Liam.“ povedala ako sme kráčali von z dverí.

„Ahoj mami, aj ja teba!“ Liam povedal a ovil svoju ruku okolo môjho pásu, ako sme pokračovali k môjmu autu.

„Takže, aké sú plány na dnes?“ opýtal sa; znel ako vzrušené dieťa. Usmial som sa a položil som svoju hlavu na jeho plece.

„Uvidíš!“ provokoval som. Nemal som naplánované nič špeciálne; len pekný obed a potom kino. Milujem vidieť ako prosí.

„Zaaaayyn!“ Liam prosil, snažil som sa nesmiať. Rozdelili sme sa a vliezli sme do auta.

„Čo?“ opýtal som sa, usmiaty.

Hravo ma udrel, „Povedz mi kam ideme.“

Potriasol som hlavou, „Nie! Ty si pekne sadni a relaxuj, Payne. So mnou si v bezpečí!“

Zasmial som sa a zapol som si pás. Zapol som Edove nové CD a hlas môjho najlepšieho kamaráta naplnil to ticho. Liam sa usmial, „Ed sa u nás zastavil a dal mi toto CD...“ Na chvíľu sa zamyslel. „Pripomeň mi, že mám pre teba v taške prekvapenie, okej?“

Zatváril som sa naňho, „Oh! Takže teraz už máš aj ty tajomstvá!“ provokoval som a šťuchol som ho do stehna.

„Za chvíľu ti ukážem... ale teraz, čo je moje prekvapenie?“ Povedal, otočil sa ku mne ako by som mu chcel prezradiť najväčšie tajomstvo na svete. Toto na ňom milujem; je vždy šťastný a túži po dobrodružstve.

„Dobre, dobre.“ povedal som, potom som odbočil na hlavnú cestu, na polceste našej prvej zastávky. „Beriem ťa na obed.“

Liam začal tlieskať a zasmial sa, „Super, pretože aj tak hladujem!“

******

Obed bol úžasný. Sedeli sme, rozprávali sme sa, o ničom a pritom o všetkom možnom. Bavilo ma sledovať ako sa na jeho tvári tvoria emócie a ako sa jeho oči rozžiarili keď sme sa začali rozprávať o niečom, čo sa mu páči. Čím viac bol nadšený tým viac používal svoje ruky. Bolo úžasné sledovať ho.

Už ho nerozrušovalo, keď na nás ľudia hovorili že sme gayovia; hocikedy položil svoju ruku na moju a jemne ma hladkal. Usmial som sa vždy keď spravil krok, aby som mu dodal viac sebavedomia a pocit hrdosti. Mal by byť hrdý na to, kým je. Bol som neopísateľne hrdý, keď ma zrazu pred všetkými pobozkal.

Keď sme dokončili náš obed a ja som zaplatil – pravdaže; sme si pozbierali veci a vrátili sme sa do môjho auta.

„Mohol som zaplatiť, vieš.“ Liam povedal, potom do mňa narazil s blbým úsmevom na tvári.

Mávol som naňho rukou, obaja sme vliezli do auta. „To nič nebolo, Li. Len si pamätaj, že mi jeden dlžíš.“ žmurkol som naňho a naštartoval som.

„Okej,“ povedal sarkasticky ako Give me love začalo hrať z reproduktorov. Nastalo medzi nami príjemné ticho, počúvali sme ten jemný hlas.

Zastali sme na červenej, akurát sa začal refrén piesne. Liam vzal moju ruku a keď som sa na neho pozrel, so všetkou láskou v jeho očiach zašepkal „Milujem ťa.“

Usmial som sa na neho, akurát preplo na zelenú. Práve som chcel stlačiť plyn, keď sa moje auto myklo dopredu. Keďže som nemal zapnutý pás moja hruď silno narazila do volantu, keď do nás nabúralo zozadu to auto. Liamovo telo sa zatackalo dopredu, udrel si hlavu do dosky pred ním.

„Doriti!“ zamrmlal som a zaparkoval som. Otočil som sa k Liamovi, „Si v poriadku?“ opýtal som sa.

Nežne si masíroval hlavu, potom sa posadil a pozrel sa na mňa. „Áno, je mi fajn. Hlava trochu bolí.“

Prikývol som, potom som si všimol červenú čiaru na jeho čele od nárazu. Zavrčal som; iritovaný, pretože ten muž zničil môj perfektný deň s mojim priateľom. Nie len to, ešte aj pravdepodobne zničil moje auto.

„Hneď som späť.“ zamrmlal som a vystúpil som z auta; šiel som dozadu aby som uvidel čo sa stalo. On iba vystupoval zo svojho auta, pričom som prezeral škodu na mojom aute.

Celá zadná časť bola zničená. Bude to stáť tisícky dolárov aby som to dal opraviť.

Moje auto... Bolo zničené.

„Hej, človeče, je mi to veľmi ľúto-“ začal, jeho tvár červená od trápnosti situácie a pocitu viny.

Zdvihol som ruku, nechcem sa naštvať pred Liamom. „Nechaj to tak. Dones si papiere a dohodnime sa.“

Prikývol a obaja sme sa vrátili do svojich áut.

Sadol som si a naklonil som sa k Liamovi pre svoj preukaz z priehradky. Liam sa držal za hlavu akoby mal obrovskú bolesť hlavy.

„Hej, zlatko, si v poriadku?“ opýtal som sa hladkajúc jeho tvár.

Pokúšal sa prikývnuť, „Áno. Len ma bolí hlava, bude mi fajn, choď.“

Naklonil som sa k nemu a pobozkal som ho na hlavu. „Milujem ťa, Li.“

„A-Aj ja ťa milujem.“ povedal, potom sa naklonil na dvere ako jeho bolesť pretrvávala.

Vybehol som, hodil som svoje papiere tomu chlapovi, vytiahol som kúsok papiera a odpísal som si dôležité údaje, jeho meno je Percy Chase ako som sa dozvedel. Povedal som mu, že sa ponáhľam a že sa mu ešte určite ozvem.

„Je mi to ľúto, Zayn-“ začal ale ja som pokrútil hlavou. „Teraz nie, človeče. Čo sa stalo, to sa stalo.“ Zdvorilo som naňho prikývol a ponáhľal som sa do svojho auta.

Liam mal svoju hlavu na svojich nohách, vzdychol z bolesti.

„Liam!“ povedal som, položil som ruku na jeho chrbát. „Zlato si v poriadku? Mám ťa zobrať domov?“ Žiadna odpoveď. „Liam!“

Potriasol hlavou, otvoril dvere a rýchlo vystúpil. Počul som ho zhlboka sa nadýchnuť, potom som začul zvuk tekutiny udrieť na chodník.

Nemyslel som len som vybehol a bežal som na druhú stranu auta. Sledoval som v horore ako sa Liam znovu zhlboka nadýchol, potom jeho telo ochablo a spadol vedľa kaluže svojho vracania.

„Liam!“ spanikáril som a pribehol som k nemu, otočil som ho tak aby ležal na mojich nohách.

„Liam, oh bože, prosím odpovedz mi!“ povedal som, slzy padali z mojich očí. Skontroloval som jeho krk, zacítil som jemný pulz.

Stále žije.

Zdvihol som ho do svojej náruče a vo svadobnom štýle som ho preniesol do svojho auta; mysliac na všetko najhoršie, čo sa môže stať.

Prosím, neumri! prosím, neumri!

Prebehol som na druhú stranu auta a naštartoval som, preletel som cez červenú. Musel som ho dostať do nemocnice. Niečo nie je v poriadku.

Zrazu sa jeho telo začalo otáčať, jeho oči stále zatvorené.

„Liam? Prosím, Liam zostaň so mnou!“ prosil som, „Liam prosím, milujem ťa...“ 

I'm sorry :(