Until the end - Epilogue

Tak tu to je. Oficiálny koniec príbehu! Ďakujeme všetkým, ktorí strávili svoj čas čítaním nášho príbehu aj za komentáre, ktorých nebolo veľa ale za to potešili. Tu je ešte sľúbený epilóg, ktorým sa s príbehom Until the end lúčime. Pekné čítanie :)<3
p.s. naposledy: komentáre, prosím? :)

Hľadel som na modrú oblohu , pričom som ležal na chrbte v zelenej tráve. Pár oblakov nado mnou sem tam tancovalo po nebi. Vytiahol som zo zeme steblo trávy, obtočil som ho na svoj palec a ukazovák.

„Dnešok bol dobrý.“ povedal som potichu. „Strávil som ho so svojimi sestrami.“ povedal som, pokúšal som sa sústrediť na oblaky. Možno keď budem dosť šikovný, uvidím ho.

Chcel byť navždy mladý, teraz bude navždy vo svojich tínedžerských rokoch. Bude navždy mladý.

„Veľa na teba myslím.“ povedal som, otočil som sa na svoj bok, aby som uvidel meno, ktoré už dobre poznám. Prechádzal som prstom po jeho mene, kameň studený na mojej pokožke. „Rozmýšľam o tom, kde by si bol, čo by si robil...“ povedal som potichu. Ani po troch rokoch nedokážem ovládnuť svoje slzy.

„Myslím na to, prečo si odišiel tak skoro. Nemal si šancu na dlhý život.“ utrel som si slzu z tváre, obzrel som sa, či tu je niekto.

„Niekedy nechcem bez teba zostarnúť... Prečo si nemohol zostať trochu dlhšie?“ vzdychol som, prechádzal som jeho menom znova a znova.

‘Bol si príliš mladý. Spi sladko. Ľúbime ťa naveky a navždy! – Mama, Otec, Ruth a Nicola.‘

„Je ťažké prekonať to, vieš?“ povedal som po chvíli. Hrýzol som si peru, bolo ťažké priznať mu to. „Včera som stretol jedno dievča... Je zlatá a asi sa mi páči. Volá sa Perrie. Ale nemyslím si, že som pripravený na nový vzťah.“ Cítil som sa lepšie keď som mu to povedal. Skoro som sa cítil ako by som ho podvádzal, aj keď som si nahováral opak.

Vzdychol som, prial som si aby sa ku mne vrátil, ale vedel som, že to je nemožné. Pozrel som sa na nebo. Dnes je nádherný deň, no on ho už nevidí.

„Nikdy ťa neprestanem milovať, myslím.“ priznal som potichu.

„Pravdepodobne sa znovu zamilujem niekedy v budúcnosti, ale vedz, že ty si bol moja ozajstná láska. Hlboko v mojom srdci ťa vždy budem milovať. Hocičo sa môže stať.“

Nacvičoval som to hodiny, ale zdalo sa mi to málo. Chcem ho podržať vo svojej náruči, šepkať mu do ucha až kým nezaspí. Chcem ho pobozkať a zašepkať tiché ‘Milujem ťa‘ medzi každým bozkom.

Možno potom by naozaj vedel ako veľmi som ho miloval, a stále milujem.

Ale teraz; všetko čo mám je jeho meno vyryté na kúsku studeného kameňa a jeho telo pochované metre pod zemou. Som zvedavý na to, či mu je to pohodlné. Dúfam, že ho nebolí krk. Dúfam, že sa cíti, ako keby ležal na oblaku. To by bolo pekné. Zaslúži si to.

Pomaly som vstal, pozbieral som svoje smeti zo svojho každodenného obedu a poskladal som svoju deku. Vložil som všetko do svojho auta, potom som sa rýchlo vrátil k Liamovmu hrobu, rozlúčiť sa.

Pobozkal som svoje prsty a položil som ich na jeho meno. Utrel som si slzu z tváre a potichu som zašepkal,

„Zajtra sa uvidíme, Li. Milujem ťa.“

The end