Destiny - part 9

Ahojte,
ďalšia časť úspešne dokončená, ale neviem ako často budeme vedieť pridávať časti - viete, leto, prázdniny a to všetko, ale posnažíme sa ako doteraz (alebo viac, uvidíme). Dúfame že tu ešte máme pár ľudí, čo to čítajú, my sa naozaj snažíme čo najlepšie a najrýchlejšie písať, tak nás neopúšťajte :) Mimochodom ak ste si všimli, máme nový vzhľad, dúfame že sa páči (poprípade nám napíšte komentár, čo by sme mohli zmeniť, ďakujeme)

Tak dosť bolo rečí, tu je už sľúbená deviata časť, pekné čítanie :)

Nasledujúce ráno keď Louis vstal, na tvári mal obrovský úsmev, jeho vlasy neboli strapaté a jeho oči prekvapivo žiarili šťastím a radosťou, a ospalosťou.

Tiché hlasy a silná vôňa niečoho ako slanina a omeleta ho viedli z malej spálne do ešte menšej kuchyne, a potom čo vošiel cez dvere, zacítil svoj úsmev rásť, keď zbadal dve postavy uprostred rozhovoru o zbytočných veciach.

„Dobré ráno,“ zamrmlal ospalo, vtom zacítil niečo ťažké skočiť naňho zozadu a poskočil, schmatol dve dlhé nohy aby predišiel tomu, aby táto záhadná osoba padla na zem.

Aj keď Louis mal nejakú predstavu o tom, kto to mohol byť.

„Ránko, zlatko,“ zamrmlal, otočil hlavou aby ju ukryl do jemných kučier – ale namiesto toho tam bola blonďavá hlava.

„Prepáč Louis, kamoš, ale ja som na dievčatá,“ Niall odpovedal a zoskočil z chrbta svojho najlepšieho kamaráta, usmiaty.

„Ty bastard!“ Louis vykríkol, očami prešiel od smiaceho sa Nialla k Harrymu, ktorý sa nakláňal nad sporákom. „Ja – ja som si myslel–“

„Myslel si si že som ten kučeravý idiot, ktorý mi nechce urobiť raňajky – áno, viem,“ Niall sa zatváril, Harry prestupoval z nohy na nohu, zrazu zaujatý svojimi topánkami.

„Harry! Haz, ja som si myslel–“

Harry si odfrkol, potom sa zachichotal, Louis zavrčal a prešiel tromi krokmi k vyššiemu chlapcovi.

„Dobré ráno, drahý,“ zamrmlal tentoraz správnemu chlapcovi, vdýchol Harryho vôňu a Harry sa musel ovládnuť aby na Louisa neskočil a nestlačil svoje pery k tým ružovým –

„Dobré ráno, Lou,“ odpovedal namiesto, aby si vyčistil hlavu od tých myšlienok.

„Dnes musím ísť do práce,“ Louis zamrmlal a Harry prikývol.

„Viem,“ povedal. „Viem, že musíš. Niall mi povedal. Musím si nájsť nejakú prácu,“

„Nemusíš, ešte nie.“ povedal a pobozkal Harryho líce.

Harry vzdychol, potriasol hlavou a odtiahol sa z Louisovho objatia.

„Louis, ja si musím nájsť prácu. Je to tvoj byt – nemôžem tu žiť bez toho, aby som ti platil, ale potrebujem prácu.“

„Ale –“

Louis sa pozrel na Nialla pre podporu – ale on len potriasol svojou blonďavou hlavou a pozrel sa medzi Louisa a Harryho, jeho oči zastali na Harryho kučerách.

„Ja neviem, človeče, myslím si že keď Harry chce prácu, mal by si niečo nájsť. Veď nemôže predsa sedieť v byte celý deň, nie?“ Niall povedal potom mykol plecami a Louisove oči putovali po Harryho dlhom tele.

„Ale bojím sa o teba,“ Louis priznal, jeho oči našli Harryho, a kučeravý chlapec zacítil červeň na svojej tvári.

„Nič sa mu nestane, kamoš,“ Niall ich prerušil, potom si napchal párok do úst a hlboko sa zamyslel. „Čo keby si ho navrhol svojmu šéfovi? Ten tvoj blbý hudobný obchod je plný ľudí ako tu takže –“

Louisove oči sa rozžiarili. „To je skvelý nápad! Ďakujem Nialler, ty múdra tekvička.“

Niall zagúľal očami a Harry sa zachichotal pri jeho prezývke. „Pracuješ v hudobnom obchode?“

Louis prikývol, potom zvraštil obočie, „Áno, nič veľké. Tiché miesto a – uh,“

„Nemám rád veľké,“ usmial sa, potom zatvoril oči a znovu ich otvoril, Louis v tej chvíli zacítil milióny motýľov vo svojom vnútri.

„Neznie to dobre,“ Niall ich znovu prerušil, Louis zavrčal a Harry sa len zasmial. Jeho smiech naplnil celú miestnosť a Louis sa cítil ako školáčka, ktorá zbadala svojho idola.

*****

Bolo neskoré popoludnie a Louis práve skončil svoju zmenu v hudobnom obchode, zavolal Nialla aby ho vyzdvihol – spolu s Harrym, pre ktorého sa zúfalo pokúšal získať prácu.

„Potrebujem nejaké papiere na identitu, prepáč Tommo,“ pán Rowley potriasol hlavou na Louisa ktorý stál pri jeho stole, Harry stočený na stoličke vedľa neho. „Si dobrý chalan. Ale nemôžem tu nechať pracovať cudzincov.“

„On nie je cudzinec!“

„Pre teba, nie. Pre mňa je.“ Starší muž odpovedal. „Je mi to ľúto.“

„Takže keď donesieme občiansky preukaz, môže tu pracovať:“ Louis sa opýtal, teraz už opretý o stenu plnej plagátov Nirvany a Elvisa Presleyho, ruky prekrížené na jeho hrudi, a pán Rowley prikývol.

„Pravdaže. Hľadáme pracovníkov, a tvoj kamarát vyzerá ako dobrý chlapec. Koľko má vlastne rokov?“ opýtal sa, ako by Harry ani nebol v miestnosti, rovno pred ním.

„Devätnásť,“ Harry odpovedal, Louis prikývol.

„Úžasné,“ povedal a prikývol. „Úžasné, len potrebujem tvoj občiansky preukaz a to miesto je tvoje.“

Louis sa usmial, vytiahol ruku a keď Harry preplietol ich prsty, vytiahol ho zo stoličky. „Dobre, čoskoro dovidenia, pán Rowley.“

Obaja vyšli z malej kancelárie, zhlboka dýchali a ich srdcia bili ako divé. Aj keď Louis pracoval v tom obchode už nejaký ten rok alebo dva, stále sa bál svojho šéfa.

„To bolo strašidelné,“ zamrmlal do Harryho pokožky ako šli do Niallovho auta, ktorý trpezlivo čakal na parkovisku. „Niekde máš nejaké papiere, však?“

Harry vzhliadol na Louisa veľkými očami, „Mám.“

„Máš?“ Louisove oči sa rozžiarili a zatváril sa. „To je skvelé, teraz už len musíme –“

„Mám, doma –“

Louis zastal, jeho ústa otvorené, hľadel rovno do Harryho očí.

„Tvoj starý domov?“ Uistil sa a Harry prikývol, jedna alebo dve kučery vypadli spod jeho čiapky ktorú mu Louis kúpil niektorý deň. „Môžeme to vziať?“

Harry vyskočil, oči plné strachu. „Nie – nie! Louis! Nemôžeme – nie, v žiadnom prípade. Nie– môj otec je doma–“

Louis sa naklonil, stlačil pery s Harryho aby ho utíšil. Zostali tak na chvíľu, potom sa odtiahli.

„Pôjdem s tebou, baby. Budem tam po celý čas a pôjdeme keď nebude doma. Okej?“

Harry na chvíľu zaváhal, hľadel do Louisových modrých očí, potom prikývol a Louis sa zasmial, jeho oči plné sĺz a potom znovu pobozkal Harryho.

„Som na teba hrdý, anjel.“