Destiny - part 6

PREKVAPENIEEEEEEE! Dve časti za jeden deň, dúfam že sme dobehli všetko čo sme zmeškali :)

Trvalo mi pár hodín obe časti napísať, takmer 3 tisíc slov 

Pekné čítanie <3

Po chutných raňajkách, ktoré Harry urobil a Niallových múdrych slovách – ‘ja tam dole nepôjdem, čo ak je to zabijak, človeče‘ sa Louis konečne rozhodol, že pôjde zistiť kto zaparkoval svoje auto na ich pokojnej ulici. Pomalými krokmi prešiel ku schodom a von vchodovými dvermi budovy.

Vytiahol kapucňu svojho kabátu na svoju hlavu a pomaly prešiel k červenému autu, jeho oči si všímali nedokonalosti auta – malé škrabance po laku a hrdza tu a tam. Zvraštil čelo, potom si všimol osobu vo vnútri.

Nevyzeralo by to vôbec čudne, že by niekto zaparkoval svoje auto práve tu; ale po prvé, to miesto bolo práve Louisove parkovacie miesto a po druhé, nikto väčšinou nejazdil na ich ulici. Bolo tam ticho a pokoj, ako to mali radi.

Pozbieral svoju odvahu a dvakrát prstami zaklopal na okno auta. Postava sa pohla, potom otvorila okno.

„Čo?“

„Uh – prepáčte že ruším, pane ale, uh,“ Louis vykoktal, potom si tú osobu lepšie prezrel. Bol to starší dospelý muž, okolo štyridsaťpäť a päťdesiat rokov. Vyzeral čudne, nepriateľsky, ale niečo na jeho očiach mu bolo povedomé; žiarivé zelené oči hľadeli rovno do jeho. „Toto je moje parkovacie miesto, takže..“ 

„Takže?“ Ten muž zavrčal a Louis odstúpil trochu, vystrašený.

„Ja som, um, rád by som vedel či by bolo možné, že by ste preparkovali svoje auto?“ Louis vykoktal. „Prosím?“

„Čo ak nie, eh?“ Ten muž vyštekol znovu, nebezpečne kýval cigaretou v ruke a Louis znovu odstúpil, pretože v jeho očiach zbadal hnev, ten muž naňho znovu vyletel. „Pozri decko, zmizni.“

„Je to moje miesto.“ Louis sa nenechal len tak odplašiť. 

„Zmizni!“

Louis poslúchol, vrátil sa do budovy, vydesený tým neznámym. Otvoril dvere bytu, zavesil svoj kabát na vešiak a vošiel do obývačky, kde ho čakalo ďalšie prekvapenie.

Stretol Harryho oči, veľké ako zvyčajne a Harry párkrát zažmurkal potom sa usmial. „V poriadku?“

„V poriadku.“ Louis prikývol a prešiel k sedačke, potom sa posadil.

„Kto je ten muž? Odišiel?“ Harry zašepkal pričom sledoval Louisovu ruku ako hladkal jeho koleno, kreslil bezvýznamné motívy na jeho čierne džínsy.

„Nie.“ Louis pravdivo odpovedal, potom mykol plecami a Harryho úsmev zmizol. „Neviem, kto to je. Vyletel na mňa na chodníku a povedal aby som zmizol.“

Harryho oči sa rozšírili, takmer zábavne a Louis by sa zasmial ale teraz nemal náladu na smiech a toto určite nebol správny čas, súdiac podľa Harryho vystrašeného výrazu tváre. „Ako vyzeral?“

„Uhh... dosť veľký chlap, zelené oči podobné tvojim, uhh, vlasy skoro šedivé,“ Louis sa nervózne zasmial, sledoval Harryho. „Harry, baby, neboj sa, je–“

„Nie, nie, Louis!“ Harry vykríkol, jeho oči sa leskli slzami. „Ja – ja možno, ja ho možno poznám.“

Starší chlapec potiahol Harryho bližšie, nežne ho posadil na svoje nohy, rukou prechádzal jeho kučerami, „Kto to je, Harry?“

„Ja – Lou, ja neviem – neviem či to je on,“ Harry zašepkal, v jeho očiach sa zjavil strach. „Auto. Ako vyzeralo?“

„Um. Červené? Akože tmavočervené. Dosť poškrabané, hrdzavé–“

Neočakávane, vzlyk opustil Harryho ústa a potriasol hlavou, slzy tiekli po jeho tvári a chytil sa Louisovho trička ako vzlykal.

„Harry? Hazza, anjel.“ Louis zašepkal. Nemá rád, keď je Harry naštvaný. A teraz bol naštvaný, pevne sa držal Louisovho trička ako by sa ho bál pustiť, vzlykal do jeho pleca, až kým Louisovo tričko nezačalo premokať od sĺz. „Haz, je to okej – baby prosím – neplač už.“ zašepkal do Harryho ucha a pritúlil sa k jeho kučerám. „Prosím, Hazza.“

„P–Prepáč Lou,“ Harry potiahol nosom, odtiahol sa a Louis utrel jeho oči svojim rukávom.

„Žiaden problém, tekvička. Nerád ťa vidím plakať.“ priznal a Harryho líca sa pekne začervenali, potom sa usmial.

Už sa viac nerozprávali o mužovi z auta. Louis sa rozhodol že urobí niečo na obed, jemne štuchol Harryho bok – opatrne aby mu neublížil, zašepkal mu že sa hneď vráti a vyšiel z izby, mladší chlapec vyskočil smerom k oknu. Auto jeho–

„Ahoj, ahoj.“ niekto sa ozval z dverí a Harry sa otočil, jeho ústa sa otvorili keď uvidel kto tam je.

„Um, ahoj, Zayn však?“ Harry zahmkal, usmial sa trochu – nevedel čo má povedať.

„Áno. Chudák bez domova, však?“ Zayn odpovedal a Harry si hryzol do pery. „Liam, poď dnu!“ Zayn zakričal smerom k vchodovým dverám, čoskoro ten hnedovlasý chlapec z toho obchodu vošiel do izby.

„Oh, to je on?“ Liam si odfrkol a otočil sa k Zaynovi, potom sa obaja začali smiať a sadli si na sedačku kde Harry zvyčajne sedel. Zacítil ako jeho pery prehrýzli tenkú kožu na jeho perách a zacítil chuť krvi, potom sa oprel o stenu a šmykol sa až kým nesedel nepríjemne na zemi.

„Áno, ty tam zostaň, to je tvoje miesto, huh? Pri stene na zemi. Dobrý chlapec.“ Zayn sa zasmial a pozrel na Liama, ktorý prikývol. 

„Patríš tam.“ dodal a Harry si pomyslel aké patetické to bolo pretože nič originálnejšie nemohol povedať.

Vtom Louis vošiel do izby, držiac dve taniere. Zastal keď zbadal že Harry je na zemi a zo všetkých ľudí práve Zayn sa rozvaľuje na jeho sedačke.

„Zayn? Čo tu robíš?“ opýtal sa po pár sekundách a rýchlo sa pozrel na Harryho na zemi, potom mu podal tanier s horúcimi cestovinami. 

„Ďakujem.“

Louis prikývol, potom sa pozrel späť na tých dvoch. Čiernovlasý chlapec si odfrkol, otvoril plechovku pepsi a oprel sa o sedačku. „Je mi z teba zle, Louis.“

„Prosím? Je ti zo mňa zle?“ výška jeho hlasu bola asi príliš vysoká, pretože Harryho oči sa rozšírili a hľadel medzi Zayna a Louisa. 

„Nie ha púšťam decko bez domova do môjho života, kto vie v ako hroznom stave bol–“

„Nebol v hroznom stave! Zayn, Harry je ľudská bytosť, presne ako ty–“ Louis protestoval, jeho ruka držala Harryho trasúce sa prsty, potom položil svoj tanier na zem vedľa neho. „Nehovor tak o ňom, varujem ťa–“

„Neprirovnávaj ma k nemu. A mimochodom, čo by si urobil?“ Zayn sa zrazu posadil, zaujatý. „Zabiješ ma svojimi gay schopnosťami, hlupák?“ 

Otočil sa k Harrymu, ktorý sa už naňho pozeral, no jeho oči boli tmavé, ako keby nad niečím hlboko rozmýšľal. 

„Zayn, už aj vypadni z môjho bytu!“ Louis vyštekol.

„Šiel by som, ale tento byt je tak isto môj ako tvoj, keď už platím väčšinu tvojho nájomného, pretože si nemôžeš dovoliť ani vlastný byt–“ 

„Vypadni!“ Louis zakričal, jeho oči plné hnevu a pustil Harryho ruku. „Vypadni, teraz!“

Louis vytlačil Zayna aj Liama z bytu a zamkol dvere, potom sa párkrát zhlboka nadýchol a otočil sa k Harrymu, ktorý sedel v klbku v rohu a hrýzol si spodnú peru.

„Prepáč,“ Louis vydýchol a sadol si na zem vedľa Harryho a stiahol ho do pevného objatia. „Je mi to veľmi ľúto, Hazza. Prepáč za Zayna neviem čo sa s–“

„Si gay?“ Harry zašepkal do Louisovho krku; prerušil ho v strede vety, rukou pevne držal Louisove tričko.

Louis sa bál tejto otázky. Čo ak ho bude odsudzovať? Možno by mu to nevadilo. Jeho pera sa zatriasla a prikývol, s tichým ‘áno‘ potvrdil Harryho slová a Harry prikývol, prekvapene. 

„Nevšimol som si,“ Harry priznal o minútu neskôr.

Louis sa nervózne zasmial, „Vadí ti to? Myslím, viem že som gay ale za to neskočím na každého chlapa a–“

A Harry sa zo srdca zasmial, jeho hlasný smiech naplnil celú miestnosť, potom odpovedal s ‘Kriste nie, Lou, nevadí mi to!‘ a Louisovi sa tak uľavilo že sa pridal k jeho smiechu. Obaja sedia na zemi v obývačke, chichocú sa ako blázni držiac jeden druhého a v strede toho všetkého si ani nevšimli svoje prepletené prsty, ale na tom teraz nezáležalo, pretože všetko bolo znovu v poriadku. 

Takže, šiesta časť je hotová, dúfam že sa páčila. Pokúšali sme sa spraviť konečne happy end aspoň v jednej časti, tak na konci ste to mali, Larry action začína :) mimochodom... prepáčte nám že sme zo Zayna a Liama spravili hrozných darebákov a je jasné že obidvoch milujeme viac ako ktokoľvek (ziam forever), a bolo to dosť ťažké písať ale nemôžu byť všetci dobrí no! Tak sa zatiaľ majte, pá :)