Destiny - part 8

Ahojte!
Tu je ôsma časť nášho príbehu, neidem vám k nej nič písať (pretože neviem čo, a nechce sa mi hahah). Prečítajte si to a uvidíte :) Dúfame že sa bude páčiť, keď nám to trvá tak dlho :// Dajte nám vedieť čo si myslíte, pekné čítanie ♥

Louis uložil náradie do drevenej škatule, potom hodil grimasu na dvere, ktoré znovu stáli na mieste po udalosti z predchádzajúceho dňa. Urobil to všetko sám – takmer; aj keď všetko čo robil bolo, že stál a podával náradie Niallovi, ktorý odviedol väčšinu práce, ale aj to sa ráta.

„Čo tá grimasa, Tomlinson?“ Niall zamrmlal, začal si pukať prsty a Louis sa nepríjemne mykol pri zvuku praskania kostí.

„Prosím, nerob to,“ Louis sa zamračil.

Zostali sedieť na drevenej podlahe a hľadeli na drevené dvere, pokým nezačuli výkrik z kuchyne. Obaja vyskočili, potom začuli nadávku a zvuk rozbitia niečoho zo skla naplnil tichý byt.

Louis sa pozrel na Nialla ktorý len mykol plecami, potom vkročili do kuchyne, sledujúc situáciu pred nimi – Harry stál nešťastne v strede miestnosti, kučery padali na jeho čelo, jeho tvár zamračená a sklo rozbité po celej kuchyni.

„Neopováž sa pohnúť,“ Louis povedal jednoducho, prekročil sklo a prešiel kde stál Harry - prestupoval z nohy na nohu.

„Louis, ja – je mi to veľmi ľúto, nechcel som to rozbiť, som tak zbytočný! Vidíš... Ja – len sa mi to vyšmyklo z rúk!“ vykríkol a ukryl svoju tvár v Louisovom krku. „Naozaj mi je to veľmi ľúto,“ dodal po pár sekundách.

„Je to celkom v poriadku, zlatko, neboj sa,“ Louis zamrmlal, potom spravil dva kroky dozadu, odkopol nejaké sklo z cesty a otočil sa späť k Harrymu. „Hore,“ nariadil a Harry zdvihol svoje ruky aby ich mohol oviť okolo Louisovho krku a Louis zdvihol jeho nohy a ovil ich okolo svojho pásu.

„Zvládol by som to aj sám, vieš?“ zamrmlal a Louis sa zasmial pretože nie, Harry by to sám nezvládol.

Prešli k sedačke, Louis párkrát zalapal po dychu pri Harryho váhe, pretože vyzeral ľahšie ako naozaj bol, ale bez sťažovania sa ho položil na mäkkú sedačku a sadol si vedľa neho, dve ruky vzápätí ovité okolo neho.

„O čom to rozprávaš, hm? Nie si zbytočný, dúfam že to vieš,“ Louis zašepkal do Harryho ucha, ktorý prikývol. Cítil sa pod tlakom keď bol Louis tak blízko k nemu, ale bolo to úžasné.

„Len som si myslel–“

„Nemysli,“ Louis povedal a Harry si všimol že to hovorí dosť veľa.

„Dobre,“ Harry jednoducho odpovedal, potom zacítil niečo na jeho tvári a vtom si všimol že je to prst, vlastne dva, obe Louisove.

Nežne dvihol jeho tvár a ich oči sa stretli. „Myslím to úprimne. Prečo si o sebe myslíš len zlé veci?“

Harry sa zachichotal, potom potriasol hlavou. „Som bezdomovec, Louis. Vykopli ma z vlastného domova, môj vlastný otec, a zneužíval ma. Nemyslím si že by som mohol byť viac zbytočný, ako vlastne som,“

„Ja si nemyslím, že si zbytočný,“ Louis odpovedal, hľadel priamo do Harryho očí, „Vlastne... myslím si, že si dokonalý.“

Harry sa pokúšal pozrieť preč, ale to bolo nemožné, pretože jediná vec, ktorú videl, bola Louisova tvár – jeho bledomodré oči a dlhé mihalnice nádherne okolo nich, jeho olivová pokožka a ružové pery; a Harry cítil, že sa červená.

„Máš dlhé nohy – tak dlhé nohy, Harry a si tak vysoký,“ Louis povedal, rukou hladkal Harryho koleno. „Tvoj hrudník je akoby nekonečný,“ dodal, potom rukou putoval k jeho pleciam a potom k jeho tvári.

„Myslím si, že máš bezchybnú pokožku,“ Louis pokračoval, rukou hladkal jeho porcelánovo bledú pokožku a usmial sa pri kontraste medzi jeho tmavými prstami a Harryho bledým lícom. „Máš nádherné kučery, tak zlaté,“ povedal, potom sa prstami vryl do chlapcových čokoládových kučier. „Tvoje oči - sú tak pekné zelené, vieš? Nedokážem prestať hľadieť do nich, Haz.“

Harry cítil ako jeho líca horia, odtieň ružovej zafarbil jeho tvár ako hľadel späť na Louisa. „Zlatý malý noštek,“ Louis povedal po chvíli a zachichotal sa, prechádzal prstami po jeho nose a Harryho kohútiky pier sa zdvihli do nádherného úsmevu, vzápätí na to sa Louis pozrel na jeho pery. „A tvoje pery, Harry,“ vydýchol, naklonil sa bližšie, jeho nos sa otrel o Harryho pokožku. „Tvoje pery sú tak nádherné, keď sa usmievaš,“ zašepkal a než by niečo povedal, už nedokázal ďalej bojovať so sebou, „Môžem ťa pobozkať?“

Harry skoro nemal šancu prikývnuť, pretože Louis už spájal ich pery, Louisove odpočívali trochu naklonené doprava, jeho dych na Harryho pokožke. Naklonil hlavu doprava, ich pery pasovali perfektne.

Bozk bol pomalý a nežný, ako ich prvý ale tentoraz to bolo odlišné v jednej veci. Harryho oči sa ihneď zatvorili. Boli bližšie, bližšie citovo. Louis nežne naklonil svoju hlavu doľava, oddelil ich pery na sekundu a Harry zavrčal pri strate kontaktu. Znovu spojil ich pery, prstami prechádzal Harryho kučerami a nežne ho pritiahol bližšie. Ich ústa boli otvorené, nie stlačené ako predtým.

Louis sa odtiahol, potom znovu položil svoje pery na Harryho, no jemne zmenil polohu. Harryho sebavedomie narástlo a skopíroval Louisove pohyby, potom sa odtiahli, no ich čelá zostali opreté o seba.

A vtom Niall vkročil do izby, zhorený toast v jednej ruke.

„Pre toto by ste mi mali variť, chalani,“ oznámil, potom si sadol medzi dvoch chlapcov, neuvedomil si, čo sa medzi nimi vlastne stalo a obaja sa začervenali.

„Spraviť toast nie je varenie,“ Louis povedal, potom sa zahľadel na Harryho, ktorý sa usmial.

„Mmm,“ zahmkal ako odpoveď.

„Varenie je varenie, človeče. Jedlo je jedlo. Toto je jedlo,“ Niall odpovedal, odhrýzol si a omrvinky padli na jeho tričko.

Hodiny pozerali televízor, pozerali každý film ktorý dávali, žiadne slová neboli povedané ale bolo to príjemné, s Niallovou hlavou na Louisovom pleci a jeho nohy prehodené cez Harryho. Louis sa pozrel na Harryho, jeho ruka prehľadávala deku a konečne schmatla Harryho dlhé prsty, a takto zaspali, Niall medzi nimi a ich prepletené prsty ukryté pod dekou.

V tej chvíli si Louis uvedomil, že bol beznádejne zamilovaný do chlapca z ulice, ktorý sa viac a viac dostáva do jeho života.