Destiny - part 5

Ahojte.
Tak tu je sľúbená piata časť, prepáčte že nám to tak dlho trvalo, ale je nedeľa - stihli sme to do konca týždňa. Dúfam že sme nesklamali, snažíme sa :/

Pekné čítanie :)

Nasledujúce ráno keď Louis vstal, vedel, že niečo nebolo v poriadku. Spomienky z minulej noci zaplavili jeho myseľ, pripomenuli mu, ako vzal Harryho do bytu po tom, ako zaspal v aute; ako ho pevne držal vo svojom náručí, keď pozerali Titanic; ako ho pozakrýval dekami až po bradu a nechal ho spať.

Prvá vec, ktorú si všimol bolo, že bola tma. Louis si pomyslel, že to nie je nič prekvapivé. Však bola jeseň. Dni boli čoraz kratšie, noci dlhšie. Avšak, ďalšia vec, ktorá ho zobudila z jeho úžasného spánku boli zvuky prichádzajúce z obývačky cez chodbu. Takže ako každý človek by urobil, vystrel ruky nad hlavou, jeho chrbát pukol a zamrmlal si popod nosom, potom ospalo prešiel do obývačky.

„Harry?“ bola prvá vec, ktorá vyšla z jeho úst, jeho oči sa pozerali po izbe, potom zastali na spiacej postave na sedačke. Lenže Harry nespal, ticho poplakával, malé vzdychy opúšťali jeho ústa a jeho telo sa triaslo na malej sedačke. Louis prešiel bližšie, zvraštil čelo pričom sledoval Harryho ako zo seba zhodil deku.

Toto je už druhýkrát, čo Harry robí toto, Louis si poznamenal. Kľakol si pred sedačku, drevená podlaha ranila jeho kolená, ale zabudol na bolesť ako náhle sa Harry pohol, udrel si hlavu ale aj po veľkej rane spal ďalej. Aspoň to tak vyzeralo.

Naklonil sa, prezeral si chlapcovu zamračenú tvár, vtom Harry vyskočil a jeho nos sa zrazil s Louisovým.

Ešte stále spal.

„Oh bože, Harry, ty idiot!“ Louis sa posadil, rukou si držal svoj nos v bolesti, ale oľutoval svoje slová keď sa Harry rozplakal. „Harry?“

Vystrel ľavú ruku a odhrnul čokoládové kučery z Harryho spoteného čela. „Harry, zobuď sa,“ zamrmlal, pričom hladkal jeho jemné vlasy, prstami prechádzal jeho kučerami. „Len zlý sen, no tak, zobuď sa, láska.“

Vtom Harry otvoril oči, zelené oči prekvapivo jasné v tmavej izbe. „Si v poriadku?“

Harry potriasol hlavou, potom ju skryl vo vankúši, jeho dýchanie sa zrýchlilo a Louisovi pripadalo takmer strašidelné; tak sa naklonil dopredu ale nevedel čo by  mal v takejto situácii  urobiť, tak položil hlavu na Harryho plece a Harry sa mykol.

„Harry? Uvoľni sa, zlatko.“ Louis zamrmlal do Harryho pokožky. „Dýchaj zhlboka, miláčik. Dýchaj zhlboka.“

Vzhliadol a Harry prikývol, potom sa zhlboka nadýchol.

„To je správne. Hlboký nádych,“ zašepkal, sledujúc Harryho hruď nadvihnúť sa a padnúť späť. Znova sa nadýchol a vydýchol, potom prikývol a Louis sa usmial, keď si všimol ako sa Harry pritúlil k vankúšu. „Dobre. Budeš spať?“

Harry potriasol hlavou, „Nie, nie. Už nemôžem spať.“

„Mal si zlý sen, anjel?“ Louis sa opýtal, zvedavo sledoval Harryho.

Harry mykol plecami, potom prikývol.

„Chceš sa o tom porozprávať?“ Starší chlapec navrhol, potom sa posadil.

Harry vzhliadol na Louisa, jeho oči široké a plné strachu, potom sa posadil aby si Louis mohol sadnúť vedľa neho. Starší chlapec vstal a hodil sa na sedačku vedľa kučeravého chlapca, jeho ruka si ho automaticky pritiahla bližšie. „Tak?“

„Um, zvyčajne mám ten istý sen,“ Harry vzhliadol do Louisových očí, Louis prikývol a nežne stisol jeho rameno. „Nuž – erm, je to .. moja minulosť, vieš?“

„Tvoja minulosť? Louis zopakoval, potichu. „Čo tým myslíš, Harry?“

Harry sa pozrel na svoje nohy keď zacítil, ako sa červená. „Osamelý. Bez domova.“

„Takže máš sny o tom, že si sám a bez domova?“ Louis zašepkal do Harryho pokožky a Harry prikývol. „Nie si, už nie. Vieš to, hm?“

„Áno.“ Harry povedal potichu ako znovu otvoril oči a hľadel do prázdna pred sebou. „Ďakujem.“

„Nemáš  mi za čo ďakovať.“ Louis zašepkal späť a takto zaspali. Harryho dýchanie sa spomalilo, jeho hlava bola na Louisovom pleci a jeho dych šteklil Louisovu tvár.

*****

„Zayn, ako sa máš?“

Niall sa ponaťahoval na sedačke, telefón pri jeho uchu, nohy prekrížené v členkoch ako sedel pred Louisovým televízorom.

„Je to decko tam?“ Zayn sa opýtal a Niall sa zamračil.

„Harry?“

Prezrel na sedačku, kde Louis a Harry spali, ich nohy prepletené, tváre jedna vedľa druhej, Louisova ruka v Harryho kučerách a Harry pevne drží Louisa za tričko.

„Nie, Peter Pan. Áno ty idiot, Harry. Očividne.“ Zayn vyštekol a Írsky chlapec sa mykol.

Niall sa nervózne držal za tričko. „V poriadku, pokoj.“

„Nehovor mi aby som sa upokojil. Je tam?“

„Áno Zayn, je tu. Prečo ti na tom záleží?“ Zayn zavrčal do telefónu a Niall sa znovu zamračil.

„Prečo by Louis vzal so sebou decko z ulice? Kamoš, to nie je normálne. Normálni ľudia to nero–“

„Buď ticho.“ Niall odpovedal trasúcim hlasom, potom si odpil z kávy ktorú držal v ruke.

„Ani o tom nemusíte vedieť ale môže mať nejakú chorobu a môžete sa od neho nakaziť a zomrieť. Je. Odporný.“

Niall sa pozrel na Harryho s jeho kučerami a bledou pokožkou. Zayn nevie o čom hovorí. Ale nepovedal nič, nechal Zayna rozprávať o mladšom chlapcovi. Asi preto, lebo sa Zayna bál. Všetci sa ho báli. Pretože Zayn je schopný urobiť čokoľvek.

„Pozri, je zaujímavé počúvať ťa ale musím ísť–“

„Si tam, však? V Louisovom byte. S tým odporným tvorom, huh?“

„Jeho meno je Harry!“ Niall vyštekol do telefónu. „Teraz idem. Dovidenia Zayn.“

„Ešte som s tým deckom neskončil,“ povedal, potom zložil. Úžasné, Niall si pomyslel. Harry mal sám veľa problémov, teraz ešte aj Zayn.

Stratil sa vo svojich myšlienkach a nevšimol si ako sa Harry začal mrviť a otvoril oči, začal sa obzerať a všimol si Louisove ruky okolo seba a zbadal Nialla.

„Oh – Niall, ahoj.“ Harry zamrmlal a usmial sa.

„Ahoj kamoš.“ Niall sa zatváril, prešiel k oknu a oprel sa oň. „Je tu od včera zaparkované nejaké auto.“

Harry zahmkal, sledoval Nialla ako sa pozeral von z okna. „Prisahám že som to auto ešte nikdy nevidel.“ Mykol plecami potom odišiel od okna a usmial sa na Harryho. „Hladný?“

„Trochu.“ Harry priznal ako sa snažil dostať z Louisovho objatia.

„Nuž, sprav nám niečo.“ Niall sa zatváril a Harry sa zasmial. Mal rád Nialla. Niall je cool.

„Omeleta, čo ty na to?“ Harry sa konečne rozmotal od Louisa, zakryl ho dekou a usmial sa naňho, potom nasledoval Nialla do kuchyne.

„Áno, to by bolo skvelé.“ Niall odpovedal a posadil sa na jednu zo stoličiek. „Hej, Harry?“

„Hm?“ Harry vzhliadol od sporáku.

„Som rád že ťa tu máme.“ Niall sa naňho usmial a Harry sa usmial tiež.

„Som rád, že som tu.“ odpovedal. „Ale nechcem byť nezdvorilý. Zostanem nejaký čas a čoskoro odídem., nechcem zaberať miesto.“

„Nie!“ Niall protestoval. „Spravil si Louisa šťastnejším, vieš? Nikdy sa toľko nesmial ako teraz keď si tu. Mal si ho vidieť týždeň po tom, čo ste sa prvýkrát stretli. Skoro sa zbláznil.“

Harry sa usmial a začervenal sa. Niall si to všimol a potom uvidel Louisa vchádzať do kuchyne, jeho oči ako keby hľadali niekoho – oh, znovu sa usmial keď zbadal Harryho.

„Oh, vďaka bohu.“

„Čo? Louis sa bojí že jeho priateľ zmizol?“ Niall sa zasmial keď si všimol Harryho červené líca.

„Žartuješ? Myslel som si že ho ukradli alebo niečo,“ Louis odpovedal, prešiel k Harrymu a pritúlil sa nosom k jeho plecu, potom sa naklonil a zašepkal mu do ucha, „Alebo len utiekol.“

Harry potriasol hlavou. „Nie. Ďakujem za minulú noc.“

Niall zapískal a nahlas sa zasmial, „Ooooooooh, Tomlinson!“

„Si chorý bastard a hanbím sa za to že si mojím kamarátom.“ Louis odpovedal a pozrel sa von oknom. „To červené auto je stále tu?“

„Áno, do pekla. Neviem kto to je. Pôjdem za chvíľu dole a skontrolujem to.“ Niall povedal a vzal toast z taniera, ktorý tam Harry položil.

Harry sa pozrel von a okna a jeho oči zastali na aute. To nemôže byť, však nie?

„Harry?“

Pretože je nemožné aby to bol ten muž, ktorý mu spôsobil toľko bolesti. Ako by to vedel? Ako by vedel kde teraz je? Ako by vede o Louisovom byte, jedinom mieste kde je Harry v bezpečí?

P.s. V priebehu dnešného dňa kontrolujte náš blog častejšie, možno tu bude ešte jedno prekvapenie :) Jaj a komentujte, komentujte, komentujte <3