Zabuchol dvere a zamkol ich za sebou.
Potreboval sa opiť, alkohol by mu pomohol zabudnúť.
Kráča k chladničke, vytiahne dobre známu fľašu, odpil
si na plný dúšok.
Miluje ten pocit pálenia v hrdle, vie že to funguje.
Onedlho zabudne.
Ale nedokáže zabudnúť. Sú to štyri roky odkedy bol taký
nádherný život odobratý.
Čuduje sa prečo, prečo by niekto taký láskavý spravil takú
strašnú vec?
Ľudia hovoria, že všetko má svoj dôvod, že každý má svoj
osud.
Je to pravda? Nemôže, to nemôže byť pravda.
Nie je to možné, aby jeho život skončil tak skoro, tak
náhle.
Čuduje sa, či by to mohol zastaviť; chlapcov takzvaný osud.
Možno keby počúval chlapcove volania o polnoci, možno
by teraz bol s ním.
Takže, posledným glgom alkoholu sa utápa v spomienkach,
aj keď to je to čo chce teraz najmenej.
Zúfalo potiahne svoje vlasy, jemné kučery sa mu omotávajú
okolo jeho dlhých prstov.
Cíti ten čudný pocit v žalúdku, ktorý už dobre pozná.
Kúpeľňa je jeho domovom, záchod najlepším priateľom.
Vyvráti svoj obed, večeru spolu s jeho minulosťou,
budúcnosťou, snami, nádejou a prianiami.
Vstane z tvrdej mramorovej podlahy, jeho štíhla postava
je nestabilná každým krokom.
Zastane keď prejde popri zrkadle, pootočí hlavou do boku aby
zachytil svoj odraz.
Kedy sa všetko tak strašne pokazilo?
Teraz už počuje ten hlas, rozpráva sa s ním, jeho hlas
je jemný ako perina z hodvábu.
Pamätá si tú perinu, odhodil ju lebo na nej cítil vôňu toho
chlapca.
Hlas hovorí „Ja viem, že ma počuješ, Harry“
Odmieta počúvať, dvíha svoje roztrasené ruky k ušiam,
aby nepočul ten zvuk.
Ale tu to nekončí, stále ho počuje.
Je to teraz v jeho hlave, rozpráva k nemu ako jeho
myšlienky.
„Milujem ťa, Harry“
Tentoraz vykríkne, jeho hlas – drsný a surový, ako keby
spal tisícky rokov.
Je to hrozivý zvuk so surovými emóciami.
Všetko vypustil tým výkrikom.
Jeho telo sa trasie spolu so zvukom, celý svet sa trasie.
Skolabuje, spadne na zem, zlomené vzlyky opúšťajú jeho
popraskané pery.
Teraz ho už vidí, jeho žiarivé hnedé vlasy, jeden pramienok
vždy padajúci do jeho modrých očí.
Vidí jeho úsmev, jeho žiarivé biele zuby a ako sa jeho
oči rozžiaria.
Vidí jeho tmavomodré tričko, jeho krémové nohavice, ktoré sú
naspodku vždy zrolované a jeho obľúbený pár tmavomodrých topánok.
Vidí ako je jeho pokožka jemná a bezchybná, snaží sa
chytiť jeho ruku.
Je to šťastie čo cíti?
Môže sa cítiť šťastný po tak dlhom čase?
Začal už alkohol konečne účinkovať?
Zobral chlapcovu ruku a vedie ho do domu.
Šťastne nasleduje chlapca po chodbe , pokým prídu
k bielym dverám.
Chlapec zastane, pomaly otvorí dvere, izba je tmavá, celá
čierna.
Chce sa opýtať čo je toto, čo je v izbe, jeho pery sa
pohybujú, no z jeho úst nevyjde žiadny zvuk.
Zrazu je vtlačený do izby, obklopuje ho tma, nevie kde je čo
okolo neho.
Dusí sa v tme, jeho hrdlo sa zatvára.
Je tu svetlo, jasné a oslepujúce, a všetko je na
mieste.
Je to ten istý chlapec, ale tentoraz sú jeho oči zatvorené,
skrýva jeho nádherné modré oči.
Jeho vlasy sú spotené, jeho pokožka bledá, takmer
priehľadná,.
Jeho úsmev je preč, je nahradený otvorenými ústami bez života.
Jeho šaty sú nasiaknuté červenou, tá vôňa napĺňa celú izbu.
Jedine žiletka leží na zemi vedľa neho, bledá ruka
natiahnutá abnormálne za ňou.
Rovnaká červená tečie z každého zárezu na jeho zápästí.
„Louis“ vydýchne, jeho hlas znel viac ako šepot.
Cítil mokro na tvári, doteraz si nevšimol padajúce slzy.
Padá na zem vedľa tela bez života, jeho džínsy nasávajú
chlapcovu k krv.
Miloval ho, miloval ho každým kúskom svojho tela.
Povedali mu aby zabudol, aby to prekonal.
Ale ako by mohol?
Ako mohol hocikto?
Zrazu je znovu všetko čierne, ale nie nadlho.
Všetko je späť a je zase vo svojej kúpeľni, bolestivá
rana na hlave od kontaktu s tvrdou mramorovou podlahou.
Je toto život, ktorý chce?
Je tu zmysel... života?
Vlastne žil pre iného chlapca, pre iný život.
Čo môžeš spraviť, keď je ten život preč?
Postavil sa, ale jeho nohy sa podlomili a spadol späť
na zem.
Jeho tvár je bez emócií, rozhodol sa.
Rozhodnutie, odkiaľ nie je cesta späť.
Chyba, ktorá sa už nedá opraviť.
Rozmýšľa o možnostiach, ktoré by boli čo najjednoduchšie.
Tabletky.
Prišlo mu zle od žalúdka, a myslel si že bude zase
vracať. Čakal že sa to stane, ale ten pocit tam zostal, na dne jeho žalúdka.
Je to pocit viny? Bolesť? Zmätok? Hnev? Smútok? Trýzeň?
Strach?
Nemal nikoho blízkeho, ktorého by zranil svojim odchodom,
takže to nebolo nič, čo by mu povedalo nie, čo by ho zastavilo.
Kráča pomaly, jeden krok po druhom ku skrinke, otvorí malé
biele dvierka, hľadá medzi fľaškami.
Tabletky na spanie.
Tie si pamätá. Keď Louis písal slohy do školy, a on keď ráno
vstal, Louis sa ho snažil presvedčiť, že ich nepotrebuje a nechcel ich.
Ale on naliehal a Louis to vzdal.
Fľaška bola skoro celá, štyri alebo päť možno chýbali.
Vedel to.
Zobral fľašku z police a zatvoril dvere.
Sadol si na studenú podlahu, prekrížil si nohy a zhlboka
dýchal.
Mal by zanechať odkaz?
Nie, nemal komu písať.
Zasmial sa na irónii tejto situácie.
Neverí v boha, ale možno , len možno sa znova stretne s Louisom po tomto všetkom.
To je všetko v čom môže dúfať.
A touto poslednou myšlienkou sa toho chytí.
Vloží to do svojho mozgu.
Otočí ochrannú zámku pre deti.
Louis.
Vysype si za hrsť tabletiek do dlane.
Louis.
Dýcha zhlboka, dlho a pomaly.
Louis.
Zakloní hlavu a pomaly približuje ruku ku svojim otvoreným
ústam.
Louis.
Ľahko zhltne tabletky, stačilo to?
Louis.
Zhltne viac, celú fľašku.
Louis.
Veci sú matné, pomalé, rozmazané okolo neho.
Louis.
Je toto koniec?
Louis.
Je toto čo chcel?
Louis.
Bolo neskoro to povedať, pomaly sa ocitol v tme.
Louis.
Bol preč, ďalší nádherný život skončil.
Louis.
PREČ.
oerfektné aj kedˇsmutné no je to skvele napísané!!! neuveritelne krásne ;) chcem dalšie :)
OdpovedaťOdstrániťďakujeme :) ďalší príbeh už onedlho ;)
Odstrániť