Destiny - part 1

Ahojte! :)

Tu je prvá časť, neidem o nej nič hovoriť, prečítajte si to, keď sa páči (alebo nie) prosím komentujte, my si to užívame (nový príbeh a to všetko, baví nás to) ale keď to nikto nebude čítať aký to má zmysel?! aspoň 2-3 komentáre by sa dali? :) Pekný deň a pekné čítanie! <3

Bol štrnásty November; ubehol presne týždeň odkedy Louis zbadal toho chlapca bez domova ale len teraz sa opovážil priblížiť k tej uličke znovu. Teraz však nebol sám – vytiahol Nialla z postele, prinútil ho šoférovať a teraz ho ťahá po uličke.

„Louis, preboha, prečo si tak–“

Louis sa otočil a pozrel sa na Nialla a zdvihol prst k jeho perám. „Pššt.“

Louis zalapal po dychu keď zbadal kučeravé klbko opreté o stenu.

„Je to on?“ Niall zašepkal, oprel sa o Louisa, nedokázal dýchať pretože áno, Louis ho prinútil i bežať.

Mykol plecami, pozrel sa na Nialla obavami naplnenými očami, potom spravil pár krokov k hlave plnej kučier ležiacej na tvrdom chodníku. Je to on, Louis si pomyslel, to je naozaj on. Stále tam bol, stočený do klbka, v rovnakej polohe ako pred týždňom.

„Ahoj.“ Louis zašepkal, odhrnul si vlasy z očí a kľakol si vedľa chlapca. „Ahoj, to som ja, Louis. Pamätáš?“

Keď neprišla žiadna odpoveď od kučeravého chlapca, Niall si odkašľal a kľakol si vedľa Louisa na zem.

„Urob niečo.“ vyprskol o minútu neskôr, pozerajúc na staršieho kamaráta.

„Čo by som mal urobiť? Spí, myslím...“ zastal, keď sa hlava plná kučier začala dvíhať z chodníka – len trochu – a odhalila ospalé zelené oči.

„Č–Čo?“ jeho oči sa rozšírili, zelené oči vynikali na jeho bledej tvári, jeho vlasy prispaté. Jeho oči si všimli najprv Louisovu postavu, pozeral sa medzi neho a Nialla, potom sa rýchlo posadil a oprel sa o stenu. „Čo? Čo sa deje?“

Louis položil svoju ruku na chlapcove rameno, čo spôsobilo, že sa chlapec ihneď pozrel na ruku na svojom ramene. Louis očakával, že ju strasie alebo že mu povie aby ju odtiaľ vzal, pretože to je jeho osobný priestor a nevie prečo tam vlastne je. Ale on nespravil nič, len sledoval ruku na svojom ramene.

„To som ja, Louis, pamätáš si ma?“ zašepkal po pár sekundách; jeho oči sa naplnili nádejou, keď chlapec vzhliadol a opatrne študoval jeho tvár.

Jeho červené pery sa otvorili a zatvorili, jeho oči hľadeli do očí Louisa, ako keby hľadali niečo, ale ešte o tom nevedel. „Pamätám sa, áno.“

Louis sa usmial, kútiky jeho pier smerovali nahor, jeho ruka sa triasla pričom pohladkal chlapcove rameno, potom vzal svoju ruku, otočil sa k Niallovi a šťuchol ho do rebra.

„Louis ťa veľmi chcel vidieť.“ Niall prikývol a Louis si zakryl tvár, pretože kto by niekoho privítal takto?

„Myslím.“ mykol plecami ako odpoveď na výraz tváre kučeravého chlapca.

„Prečo?“ dostal zo seba po sekundách nepríjemného ticha.

„Si osamelý, je ti zima a ja ani neviem kto si ale si len tak tu a uh – preboha veď ani neviem tvoje meno–“

Chlapec prikývol na to, malý úsmev na jeho tvári, jeho kučery sa lepili na jeho čelo a jeho oči sa rozžiarili.

„Mohli by sme ísť niekam?“ Niall sa opýtal, triasol sa od zimy. „Všetko je tu super a ja neviem, ale je mi zima, neviem či aj vám.“

Zelenooký chlapec vyzeral sklamane, ale prikývol, potom sa prinútil na úsmev k Louisovi. „Tak choďte.“

Niall sa zasmial, vstal zo zeme a oprášil sa.

„Ty ideš s nami.“ Louis dodal a podal ruku prekvapenému chlapcovi.

„Nebuď hlúpy, len tak nemôžeš–“

„Môžem.“ pozrel sa na chlapca a mávol rukou, aby ju vzal. „Poď už, nemáme čas. Je zima, ako Niall povedal.“

„Mám rád zimu. Som na ňu zvyknutý.“ zamrmlal, ale nepohol sa.

Louis vzdychol, pozrel sa na Nialla, ktorý už stál pri aute a čakal aby ho Louis nasledoval. Pozrel sa späť na chlapca.

„Prosím?“

Potriasol svojou hlavou plnou kučier, „Nie, ja nemôžem.“

Louis vystrelil. Zohol sa a schmatol chlapcovu deku, stiahol ju z neho a hodil ju Niallovi. „Zober to do auta!“

Niall bo zmätený – na chvíľu – potom zareagoval a zdvihol deku zo zeme a hodil ju na zadné sedadlo auta. Louis sa pozrel na kučeravého chlapca.

„Čo chceš urobiť?“

Louis sa zatváril, potriasol hlavou a zohol sa aby schmatol chlapcove ramená. Vytiahol ho na nohy, chlapec sa mykol a Louisove oči sa rozšírili.

„Si zranený?“

„Nie som zranený, nie.“ ihneď odpovedal, vzdychol keď ho Louis potiahol za ruku, študujúc jeho telo.

„Si tak chudý.“ Louis vykríkol, jeho dolná pera sa zatriasla ako si všimol postavu pred sebou. „Si tak vychudnutý a si zranený, oh môj bože...–“

„Poďme!“ Niall zvolal z auta.

„Dobre, poďme.“ Louis zvolal, nabral trochu vyššieho chlapca do svojho náručia a vyrazil smerom k autu, kde už čakal Niall, kde bola jeho tenká deka a tam, kde je teplo.

„Poďme, nastúp láska, už je to v poriadku.“ Louis zamrmlal do jeho ucha ako si sadol vedľa neho do auta. „Je to v poriadku, neboj sa.“

„Harry.“ povedal, jeho oči žiarili.

„Harry?“

„Moje meno. Volám sa Harry.“

Louis prikývol, usmiaty. „Rád ťa spoznávam, Harry.“

A Harry prikývol, opretý o okno, ako sa naposledy pozrel za studenou stenou z tehál, ktorá mu bolo domovom päť rokov.