Takže, tu je ďalšia časť. Hope u like it :)
Moja hlava bolí. Všetko ma bolí. Počujem zvuk rytmického
pípania a cítim chladnú klimatizáciu. Posteľ, v ktorej ležím nie je
pohodlná, ale nie je to až tak nepríjemné.
Pomaly som otvoril oči, aby som sa obzrel okolo seba. Ležím
v jednoduchej nemocničnej izbe, chlapec s kučeravými vlasmi sedí na
jednej zo stoličiek pri mojej posteli, zaujatý svojím mobilom.
„Harry?“ opýtal som sa, môj hlas chrapľavý. Jeho hlava rázne
vyletela aby sa na mňa pozrel, s úsmevom.
„Hej, Zaynie!“ provokoval ma, pričom sa zaškrnul, „Ako sa
cítiš?“
Čo za sprostú otázku? „Na hovno.“ zasmial som sa naňho, aby
som ukázal, že nie som mŕtvy a ani neumieram.
Zagúľal na mňa očami, nemohol skryť svoju blbú grimasu. „Myslel
som si. Vždy si bol ako malý, keď šlo o bolesť.“
Díval som sa naňho na chvíľu a potom som povedal, „Veď
ma zmlátili!“
Zamával rukou ako keby zavrhol, čo som práve povedal, „Na
tom nezáleží.“
Našpúlil som ústa a zamrmlal som, „Debil.“
Než som stihol analyzovať svoj stav, do izby vošla doktorka
a usmiala sa na mňa.
„Aha, Mr. Malik, už ste hore!“ povedala veselo a prešlo
k prístrojom vedľa mňa.
„Ako sa cítite? Čo hlava?“ opýtala sa pričom prezerala
nejaké papiere.
„Na hovno.“ povedal som, úprimne. „Čo sa stalo?“ opýtal som
sa, „Ako veľmi som bol zranený?“ zložila moje papiere a pozrela na mňa.
„Mali ste mierny otras mozgu, ale ako vidím, ste pri vedomí,
takže budete kompletne v poriadku. Máte obrovské modriny na rebrách a chrbte,
ale tie sa zahoja za pár týždňov.“ usmiala sa, „Chvíľu budete mať bolesti, ale budete
v poriadku.“
„Budete prepustený ešte dnes alebo zajtra ráno, podľa toho,
ako sa budete cítiť.“ prikývol som, ona nám zamávala a odišla. „Dajte mi
vedieť, ak máte nejaké otázky!“ sestrička sa otočila a vyšla z izby tiež.
Otočil som sa k Harrymu, „Ako dlho som bol mimo?“
Pokrčil plecami, „Len na pár hodín. Je stále piatok. Pôjdem
pozrieť Nialla. Desať minút a som späť.“
„Niall?“ opýtal som sa, no potom som si spomenul na toho
blondiaka z tej párty, a na jeho kričanie v mojej hlave. „Oh,
Niall. Ako sa má?“ opýtal som sa, obávajúc sa pre chlapca, ktorý sa pokúšal o moju
záchranu. Stále počujem ako ho tí chlapi mlátia.
Harry pokrčil plecami. „V pohode, myslím. Dosť škaredo ho
zbili. Oni, uhm, mu zlomili nohu.“ moje oči sa rozšírili; vážne boli schopní
zlomiť jeho nohu?!
„Ale je fajn!“ Harry rýchlo povedal. „Teraz by sa mal
prebrať z operácie. Jeho kamaráti sú na tréningu a jeho rodina je
mimo mesta, takže teraz nemá nikoho. Zišla by sa mu spoločnosť.“
„Nebuď dlho,“ povedal som jednoducho. Nechcem byť sám, ale
nechcem byť sebec, veď ten malý chlap sa ma snažil zachrániť, nemal by byť
teraz sám.
Prikývol, usmial sa na mňa a potom vykráčal z izby.
Poobzeral som sa po izbe, uvidel som kyticu kvetov. Zagúľal som očami, vedel
som, že sú od mojej mamy a sestier. Na lístočku stálo: ‘Prepáč Zaynie! Keď
toto čítaš, znamená to, že sme sa nevedeli vrátiť včas. Museli sme zobrať
Waliyhu na jej predstavenie! Vrátime sa okolo ôsmej. Ľúbim ťa, zlato!‘ Je 6:34.
Zastonal som. Chcem vidieť svoju rodinu a to hneď...
Všimol som si ďalší lístoček, položený na stolíku. Položil
som lístok od mamy a vzal som ho. Boli na ňom len tri slová. ‘Prepáč za
všetko.‘
Kto tu mohol nechať ten lístok? Mohol to byť Nathan alebo
jeden z tých chalanov? Zasmial som sa; ako keby aj niečo také urobili.
Než som mohol dlhšie rozmýšľať nad tou vecou, niekto jemne
zaklopal. Rozrušený som zvolal, „Otvorené.“
Posledná osoba, ktorú som čakal, že vojde, nesmelo otvoril
dvere a nakukol dnu. Jeho hnedé oči zachytili moje a zrazu vyzeral
tak neisto a... previnilo? Nevedel som čo povedať, tak som sledoval, ako
zatvoril za sebou dvere a váhavo prešiel k mojej posteli.
„Ahoj.“ povedal nemotorne pričom sa mi snažil pozerať do
očí, nakoniec však pozrel niekde inde.
„Ahoj.“ povedal som, ale vyznelo to ako otázka.
Prešiel na druhú stranu a sadol si na stoličku na
ktorej predtým sedel Harry. Pretieral si rukami tvár, potom pozrel späť na mňa,
viac sebaisto.
„Je mi to ľúto.“ povedal. „Je mi ľúto čo sa ti stalo.“ Bola
to najúprimnejšia vec, ktorú som od niekoho počul, jeho hlas plný emócií.
„Ty si im povedal, aby ma zmlátili?“ počul som sa, ako som
sa ho opýtal, kompletne zmätený.
Pozrel na mňa, šokovaný, potom potriasol hlavou, „Nie, nie, nie;
tí chalani sú len z môjho tímu. Myslia si, že môžu urobiť, čo len chcú,
tak sa rozhodli, že zbijú niekoho.“ Naše pohľady sa stretli, jeho oči plné
smútku. „Ty si asi bol ich stredobod, potom.“
„Ja? Stredobod?“ opýtal som sa, pričom som sa pozeral na
svoje ruky, ktoré boli celé čierne a modré, s veľkými škaredými
ranami.
„Pretože som ťa minulý týždeň pobozkal.“ vysvetlil bez
pocitu trápnosti alebo bránenia sa, že ‘bol opitý a nič z toho si
nepamätá‘. „Pobozkal som ťa a stali sme sa terčom ich sprostej hry. Bol
som tlačený do popísania tvojho auta a oni ťa potom zmlátili.“ vzdychol,
potom si prikryl tvár svojimi dlaňami. „Je mi ľúto, že si z tejto blbosti
chytal len všetko zlé. Je mi ľúto, že som ťa v tú noc pobozkal.“
Chcel som mu povedať, aby to neľutoval. Priveľmi som si ten
bozk užil... myslím, že som si ho priveľmi užil. Ale pomyslel som na tú bolesť,
ktorú som cítil a stále cítim; nemôžem si pomôcť, stále som nahnevaný. Chcel
som ho obviniť za všetko, čo sa mi od minulého týždňa stalo, ale nemohol som. Musel
som si pripomenúť, že to nebola nikoho chyba. Bola to len náhoda.
„Povedz niečo.“ prakticky ma prosil; pozeral všade, len nie
na mňa.
„Neviem, čo povedať.“ povedal som úprimne. Nechcel som sa
dostať do tejto trápnej situácie. Nemôžem si pomôcť, ale cítil som, ako sa môj
pulz zrýchľuje len pri myšlienke, že je v tej istej miestnosti ako ja. Spomienka
na teplo jeho pokožky ma viedla k tomu, aby som sa ho dotkol, no nemohol
som.
„Povedz, že ma neobviňuješ. Nežiadam ťa, aby si mi odpustil,
len povedz niečo.“ naozaj ho to veľmi trápilo.
„Ja ťa neobviňujem.“ povedal som, úprimne; vzhiadol som do
jeho hnedých očí. Pozrel na mňa a usmial sa.
Ten úsmev spôsobil, že som v žalúdku zacítil tisícky
motýľov a moje líca sa začervenali. Tiež som sa naňho usmial, nevedel som
sa ovládnuť pri radosti, ktorú v izbe spôsobil.
„Naozaj si z tej noci nič nepamätáš?“ musel som sa
opýtať.
Neisto sa nadýchol a potriasol hlavou. „Všetko si
pamätám. Každé slovo, každý pohyb.“
Moje srdce ožilo. Nemohol si pamätať, však? To znamená, že
si pamätá všetko, čo sme robili, náš bozk, ako jeho ruky behali po mojej hrudi,
ako chytil môj rozkrok. Všetko. Pamätá si všetko.
„Prečo si ma zastavil?“ ticho sa opýtal, snažil sa udržať
náš očný kontakt.
„Vedel som, že by si to nespravil, keby si bol triezvy.“
Sekundy plynuli, ale my sme sa nerozprávali. Bolo ticho;
druh ticha, kedy sme obaja hlboko rozmýšľali a nepotrebovali sme hovoriť
viac. V jeho očiach rástlo porozumenie, na jeho perách sa tvoril úsmev.
„Kto povedal, že by som to nespravil?“
Na chvíľu som prestal dýchať. Znamená to, že by so mnou
zašiel ďalej, aj triezvy? Znamená to, že sa mu páčim? Túžil po mne alebo to
hovorí len preto, aby som sa cítil lepšie?
Než som si uvedomil, čo povedal, Harry vošiel do izby.
Pozrel zmätene najprv na Liama potom na mňa.
„Niall sa prebral. Operácia bola úspešná.“ Harry nás
informoval.
Vtom Liam vyskočil zo stoličky, „Radšej ho pôjdem pozrieť.“
Otočil sa ku mne a usmial sa, „Ďakujem za rozhovor.“ a opustil izbu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára